Odkiaľ pochádza moc a autorita štátu?
Možno ste už počuli o spoločenskej zmluve a mená ako Hobbes, Locke či Rousseau vám niečo hovoria. V tomto článku sa v skratke dočítate, čo tento koncept znamená a ako hlavní filozofi opísali vzťah medzi občanom a štátom, ale aj o jednej alternatívnej teórii vzniku štátov a pôvodu ich moci, hovoriacej o predátorských štátoch, ktorých hlavným cieľom je vykorisťovať svojich občanov.
Zdroj: Canva
Existencia štátu a moci, ktorá mu prináleží, je pre väčšinu z nás samozrejmosťou. Súdy, polícia, dane, to všetko jednoducho existuje a existovalo po celý náš život. Ak sa nás niekto opýta, prečo štát kontroluje tieto oblasti, prvoplánovo odpovedáme, že je to preto, lebo žijeme v demokracii, a teda je služobníkom ľudu, ktorý si volí svojich zástupcov, aby sa starali o veci, o ktoré sa jednotlivci postarať nedokážu. Je tu na to, aby staval cesty a nemocnice, určil pravidlá a poslal tých, čo ich porušujú, do väzenia. Na základe čoho však štáty vznikli, čo je ich úlohou a čo im skutočne dáva legitimitu?
V prvom rade je potrebné porozumieť, čo definuje štát. Vopred sa ospravedlňujem za akademické definície a sľubujem, že po nich nasleduje zaujímavá filozofia. V akademických kruhoch existuje mnoho definícií, no všetky sa zhodujú na tom, že štát je organizácia, ktorá má autoritu nad ohraničeným územím a dominantnú pozíciu v používaní násilia na kontrolu obyvateľov daného územia. Áno, hlavnou charakteristikou štátu je moc a autorita používať silu voči svojim obyvateľom. Štáty sú štátmi aj preto, že kontrolujú políciu, armádu, súdy a väzenia. Na prvý pohľad to môže vyznieť kontroverzne, je to však skutočnou nutnosťou. Bez hrubej sily štát nemá autoritu. Pokiaľ by za neplatenie daní nehrozili sankcie, nič by sa nevyzbieralo, ak by polícia nemohla spraviť akciu v domoch mafiánov, nikto by nemusel dodržiavať zákony. Okolo nás teda existuje organizácia, ktorá má prednostné právo používať násilie. Ako je to možné a prečo je to práve štát?
Základy moderných teórií štátu siahajú do polovice 17. storočia k jednému z najznámejších mien osvietenstva – Thomas Hobbes. Jeho kniha Leviatan, ktorú napísal počas anglickej občianskej vojny, opisuje „prirodzený stav,“ teoretické usporiadanie spoločnosti, kde neexistuje štát. Podľa Hobbesa je prirodzený stav strašné miesto na život. Bez spoločenských štruktúr je rozloženie síl medzi ľuďmi viac-menej rovné a každý má šancu úspešne napadnúť kohokoľvek keď je zraniteľný a benefitovať z tohto víťazstva. Každý si môže dovoliť kradnúť a zabíjať pre vlastný benefit. Keďže neexistuje žiadna autorita, žiadne pravidlá a všetci môžu konať sebecky, ľudia budú stáť proti sebe vo „vojne všetkých proti všetkým.“ Neexistuje priestor na pokrok, pretože v momente, kedy sa vám podarí nazbierať viac ako ostatným, okolie sa postaví proti vám a plody vašej práce vám (spolu s vašim životom) vezme. Hobbes slávne opísal život v prirodzenom stave ako „osamelý, chudobný, brutálny a krátky.“
Príklady Hobbesovho prirodzeného stavu možno vidieť aj v modernom svete. V Los Angeles v roku 1992 kedy sa protesty proti policajnej brutalite zvrtli do stavu, ktorí by mnohí prirovnali k anarchii a zmiznutie štátnej autority, ktorá nedokázala zabezpečiť poriadok, viedlo k množstvu násilných konfliktov či rabovaniu. (odporúčam si pozrieť dokument LA 92). Svetoznáme fotografie majiteľov kórejských biznisov na strechách svojich obchodov s automatickými zbraňami brániacich svoj majetok ukazujú ako je „vojna všetkých proti všetkým“ možná, keď sa autorita štátu vytratí. Existujú však aj príklady na úrovni celých štátov, jedným z najviac citovaných je napríklad Somálsko. Následkom vojny s Etiópiou a mnohých nasledujúcich vnútorných kríz, centrálna vláda postupne strácala kontrolu nad svojim územím až do svojho kolapsu v roku 1991. Nasledujúce desaťročia somálsky štát prakticky neexistoval, rozdelenú krajinu kontrolovalo množstvo lokálnych násilníckych klanov a vojenských lídrov. V tomto prostredí na zákonoch prestalo záležať, porušovanie ľudských práv bolo na dennom poriadku a Somálsko sa preslávilo svojimi pirátmi, zúfalími obyvateľmi rozvrátenej krajiny, kde neexistovala autorita, ktorá by pirátstvu zabránila, ani štát, ktorý by sa o ľudí postaral aby sa k nemu nemuseli uchyľovať.
Napriek tomu, že vzájomná spolupráca a mier sú výrazne lepšie ako život v prirodzenom stave, nie je možné tento mier dosiahnuť, keďže porušovať pravidlá stále znamená polepšiť si. Predstavte si, že sa dohodnete na prímerí so susedom a sľúbite si, že si navzájom nebudete nič kradnúť. Takáto dohoda síce znamená zlepšenie voči stavu, kedy táto dohoda neexistuje, porušiť ju a ďalej kradnúť, zatiaľ čo váš sused sa dohody drží, však znamená polepšiť si ešte viac. Sebeckosť a bezprávie podľa Hobbesa znamená, že sa takéto dohody nedajú uzavrieť a vojna všetkých proti všetkým pokračuje. Ak sused zistí, že dohodu porušujete, odstúpi od nej aj on. Riešenie je podľa Hobbesa vytvorenie suverénnej autority, „leviatana,“ ktorý bude mať silu dohliadať, aby sa pravidlá dodržiavali. A tu leží základ štátu, ľudia sa vzdávajú istých „prirodzených práv“ výmenou za ochranu pred ostatnými a garanciu istých „občianskych práv“. Tento koncept neskôr rozvinuli ďalší filozofi ako Locke či Rousseau a nazýva sa „spoločenská zmluva.“ Spomínanú výmenu práv za garancie môžeme vidieť v mnohých politických diskusiách, príkladom je napríklad vzdávanie sa práva na súkromie v prospech štátu. Na oplátku nás štát vďaka sledovaniu (v ideálnom prípade) chráni pred terorizmom a kriminálnikmi.
Hobbes ako jeden z prvých filozofov predstavujúcich spoločenskú zmluvu však vo svojej práci nehovoril o demokracii ale o absolutistickej forme vlády, podľa neho jedinej schopnej dosiahnuť poriadok. Hobbesov Leviatan mohol byť tyran, lebo aj to je lepšie ako anarchia prirodzeného stavu. Hobbesova teória prináša jeden pohľad, prečo kontrolu nad značnou časťou Somálska získali práve islamskí radikáli, ktorí zaviedli na kontrolovanom území právo Šaría. V anarchii, ktorú Somálsko zažívalo, boli mnohí obyvatelia ochotní súhlasiť aj s tak brutálnou vládou, dúfajúc v znovunastolenie poriadku.
Locke a Rousseau ponúkli iný pohľad na spoločenskú zmluvu. Locke na rozdiel od Hobbesa, ktorý bol do značnej miery ovplyvnený chaosom zúriacej občianskej vojny, odmieta tyraniu. V prirodzenom stave ľudia nie sú sebecké monštrá a riadia sa istými prirodzenými zákonmi, keďže však neexistuje vyššia autorita, tieto zákony nie sú vždy dodržiavané a správne interpretované, ľudia sú stále ohrození svojím okolím. Štát teda vzniká, aby dohliadal na dodržiavanie týchto prirodzených zákonov a Locke mu pripisuje oveľa oklieštenejšie právomoci ako Hobbes. Povinnosťou vlády je dosahovať verejné dobro a dohliadať na dodržiavanie základných práv na život, slobodu a vláda stráca legitimitu pokiaľ tieto práva nechráni alebo porušuje. Toto všetko môže znieť ako nudné filozofovanie kaviarenských povaľačov, Lockova práca však položila základy americkej Deklarácie nezávislosti a tým aj základy moderných demokratických štátov. Štátne inštitúcie a systém, v ktorom žijeme, stojí na základoch osvietenskej filozofie, ktorá predstavila základné koncepty legitimity štátu.
Rousseau, ktorý formalizoval pojem spoločenská zmluva, vo svojej rovnomennej práci, zachádza ešte ďalej a opiera sa o priamu demokraciu. Táto verzia spoločenskej zmluvy o nej hovorí ako o dohode medzi jednotlivcami, ktorí sa vzdávajú svojich práv v prospech spoločného dobra. Zákony teda vyplývajú zo „všeobecnej vôle,“ inak povedané, na čom sa všetci zhodnú, že je v záujme spoločného dobra.
Tieto teórie teda súhrnne tvrdia, že štáty existujú na základe zmluvy medzi nimi a občanmi (alebo medzi občanmi medzi sebou) – zmluvy, ktorou sa vzdávame istých práv a slobôd výmenou za garanciu iných. Jediná zostávajúca otázka teda je, kde je táto zmluva? Ja osobne sa nepamätám, že by som niečo podpísal a čo ak chcem od tejto zmluvy odstúpiť? Formálne sú týmito zmluvami väčšinou ústavy. Ak ste niekedy čítali tú slovenskú, viete, že nám všetkým garantuje isté práva a odovzdáva istú moc štátnym orgánom. Avšak problém vyjadrenia súhlasu tu stále je, nakoľko nikto z nás (s výnimkou Vladimíra Mečiara a Ivana Gašparoviča) predsa ústavu nepodpisoval. Jeden spôsob ako „podpisujeme“ spoločenskú zmluvu je, špeciálne v demokraciách, naša účasť na demokratických procesoch, ako sú napríklad voľby. Vždy keď vhodíme lístok do urny, podpisujeme sa tým pod spoločenskú zmluvu a odovzdávame svoje právomoci politickej reprezentácii. Druhý „tichý“ súhlas opísal Locke vo svojej práci. Vyjadrujeme ho tým, že využívame benefity, ktoré štát poskytuje. Tým, že používame štátnu infraštruktúru, nechávame sa chrániť políciou či prijímame finančnú podporu, vyjadrujeme tichý súhlas spoločenskej zmluve. Samozrejme, takýto súhlas je veľmi ťažké stiahnuť a v akademických kruhoch sa dodnes vedie debata o tejto forme súhlasu. Zdá sa, že jedinou možnosťou ako nesúhlasiť je len pobaliť sa a odsťahovať sa niekam, kde zákony a štátna infraštruktúra nedosiahnu a žiť samostatne v bájnom prirodzenom stave.
Vznikom štátov sa však zaoberá aj iná teória, ktorá na rozdiel od spoločenskej zmluvy nevidí štáty ako rovnocenných partnerov v dohode s občanmi a štát opisuje ako predátora. Hobbesov prirodzený stav z tohto pohľadu nekončí vznikom štátu, ale samotné štáty sa stávajú hráčmi tejto brutálnej hry. Ak má Hobbes pravdu a ľudia sú sebeckí a konfliktní, prečo by štát nemal zneužívať svojich občanov? Veď predstavitelia štátu sú tiež len ľudia, ktorí moc odovzdanú štátu môžu zneužiť vo svoj prospech. Čo bráni štátu porušiť spoločenskú zmluvu? Vo svete predsa len existujú diktátorské režimy, ktoré neberú ohľad na svojich občanov, a aj v demokratických štátoch, naoko postavených na spoločenskej zmluve často predstavitelia štátu zneužívajú svoje postavenie na úkor ľudí napríklad skrz korupciu či tunelovanie.
Podľa „predátorského pohľadu na štát,“ ktorý predstavil Americký sociológ Charles Tilly, je to práve preto, že štáty v skutočnosti nevznikli vďaka žiadnej spoločenskej zmluve, ale ako vedľajší produkt snahy o prežitie niekdajších vladárov. Tí, z obavy o vlastnú bezpečnosť, potrebovali armády na ochranu pred vonkajšími hrozbami a bezpečnostný aparát na ochranu pred tými vnútornými. Toto všetko si vyžadovalo financie a kontrolu nad územím a tak, v snahe o udržanie si moci niekdajšia šlachta a králi vybudovali inštitúcie a nastavili procesy na výber daní a udržovanie poriadku, ktoré fungujú dodnes. V niektorých krajinách toto rozloženie síl pretrvalo a vládnu v nich diktátori, či štátostrany, iné štáty upustili od násilia a utláčania svojej populácie a povolili vznik demokracií.
Podľa Tillyho sú však aj demokratické štáty predátorské. Demokracie sú z jeho pohľadu len racionálnym kalkulom, ktorý pomáha vykorisťovať občanov. Vzdať sa časti moci a dovoliť bežným ľuďom benefitovať z existencie štátu, štátom len uľahčuje kontrolu nad ich populáciou. Ak ľudia veria, že majú podiel na moci a dostávajú od štátu výhody vo forme infraštruktúry či finančnej podpory, sú ochotnejší platiť dane a je menšia pravdepodobnosť, že sa proti režimu postavia. Štáty sa tak dokážu vyhnúť náročnému a drahému využívaniu násilia na potláčanie protestov či výber daní. Keďže vnútorné, ale aj vonkajšie hrozby sú výrazne nižšie, neexistuje priama hrozba vojny či povstaní, štáty nemusia pôsobiť ako aktívne predátory. Navonok sú postavené na spoločenskej zmluve, táto zmluva však existuje len aby uľahčovala vládnutie. Zvolení politici, či nominanti štátu sa stále dokážu obohacovať a zneužívať štát, na udržanie tohto stavu však benefitujú aj občanov, ktorí im za to ostávajú verní. Tillyho teória tak vysvetľuje existenciu autokratických ale aj demokratických režimov, štáty podľa nej nevznikli, aby chránili občanov, ale aby chránili mocných. V priebehu histórie sa však prispôsobovali vonkajšiemu prostrediu a ponechali si tú formu kontroly nad obyvateľstvom, ktorá bola najjednoduchšia.
Ide však len o dve, veľmi základné interpretácie v oveľa širšej debate o pôvode štátov, ktoré sú silno prepletené s teóriami o spravodlivosti či morálke. Tejto téme sa venovalo a venuje množstvo filozofov a iných akademikov a tieto teórie sa stále vyvíjajú. A ako je vo filozofii zvykom, jednoznačné správne odpovede sa hľadajú naozaj ťažko.
