Nechcem obličku za takú cenu. – 2. regionálny turnaj SDL

V minulom článku sme sa pozreli na to, ako pozitíva by priniesol legálny trh s orgánmi. Dnes sa pozrieme prečo to nie je až taký dobrý nápad. 

Z hodnotového hľadiska sa nám možno momentálne zdá predaj orgánov ako rozumná vec – ľudia predsa majú právo rozhodovať o tom čo sa stane s ich telom a možno sa vieme zhodnúť, že predaj orgánov nie je fundamentálne odlišný od inej rizikovej práce ako napríklad ťažba v bani. Na druhej strane sú však argumenty, ktoré výborne popisuje Stanfordská encyklopédia filozofie – argumenty o tom, ako finančná incentíva zvyšuje pravdepodobnosť nanútenia človeka do takéhoto konanie a znižuje jeho možnosť na informovaný súhlas ale taktiež (a najmä) argument, ktorý hovorí o tom ako toto opatrenie disproporčne ovplyvní chudobných a bude ich vykorisťovať.

Vykorisťovanie chudobných na trhu s orgánmi sa deje už teraz v krajinách ako Pakistan, Bangladéš alebo Filipíny. Bangladéšsky prípad vyslovene ukazuje, že ľudia v ťažkých situáciách a s nízkym vzdelaním sú ľahko presvedčiteľní aby podstúpili takúto operáciu za finančnú odmenu, bez toho aby brali do úvahy medicínske riziká ktoré sú s tým spojené. Legalizácia takýchto zákrokov síce môže priniesť takýmto ľuďom istú ochranu pri veľmi poctivom nastavení podmienok ale taktiež stigmatizáciu v ich komunite a takmer žiadny pozitívny efekt na sociálnu mobilitu.  Tento research paper rieši priamo tento problém v prípade legálneho trhu s orgánmi.

Pakistan je jeden z najzaujímavejších prípadov. Ako krajina s legálnym trhom s orgánmi sa dá použiť ako prípadová štúdia toho, čo by asi spôsobilo zavedenie takéhoto opatrenia. Viaceré zdroje naznačujú, že hoci sa čakacia listina na obličky radikálne znížila, väčšina ľudí, ktorí obličky predávajú sú chudobní so zlou dostupnosťou k informáciam o dlhodobých dôsledkoch tohto opatrenia.