Debrief k 2. západoslovenskému turnaju SDL

Na 2. stredoslovenskom regionálnom turnaji SDL sezóny 2020/2021 debatérky a debatéri okrem pripravovanej tézy debatovali aj na nasledovné dve improvizované tézy:

1. Reklamy cielené na deti by mali byť zakázané
2. Obvinení z trestných činov by mali byť povinne zastupovaní štátom prideleným obhajcom

V tomto článku nájdete debriefingové materiály, ktoré pre vás k obom tézam vypracovali absolventi a absolventky debatných programov SDA.  Tie vám vyjasnia najdôležitejšie strategické otázky v oboch tézach a poskytnú prehľad niektorých možných argumentov, ktoré mohli oba tímy priniesť. Je dôležité podotknúť, že neexistuje jediný správny návod na debatovanie akjekoľvek tézy, takže rôzne tímy mohli mať k debate odlišné, no rovnako legitímne, prístupy.

Téza: Reklamy cielené na deti by mali byť zakázané

Infoslide: Reklamy cielené na deti zvyčajne promujú produkty, ktoré sú pre deti zaujímavé (hračky, detské časopisy, sladkosti…) a sú umiestnené v médiách, ktoré deti najčastejšie sledujú (napr. rozprávky).

KONTEXT

Vplyv reklám cielených na deti je už dlhodobo otázkou, ktorú si kladú vedci, politici, ale aj samotní predajcovia. Veková hranica dieťaťa sa v tomto kontexte zvykne líšiť, no najčastejšou hranicou býva 12 až 13 rokov, kedy už začína byť dieťa natoľko vyvinuté, aby vedelo rozoznať komerčný zámer reklám a zaujať k nim kritické stanovisko. Výskumy ukazujú, že priemerné dieťa vo veku 6 až 11 strávi priemerne 28 hodín týždenne sledovaním televízie, čo znamená, že je počas roka vystavené viac než 20,000 reklám.

Otázka regulácie, resp. úplného zákazu reklám cielených na deti sa v poslednom roku vynorila vo viacerých krajinách Európy. V Británii napríklad advokát DuncanMcCann súdi Google v mene piatich miliónov britských detí za porušenie ich práva na súkromie pri cielení reklám podľa ich aktivity na internete, čo je v rozpore s domácou aj európskou legislatívou.

SÚHLAS

Intro:

Zákaz reklamy pre určité skupiny či vo vyhradenom čase je bežná prax v snahe ochrániť spotrebiteľa. Príkladmi sú obmedzenia na propagáciu alkoholických a tabakových výrobkov pre mladistvých alebo na propagáciu hazardných hier. V týchto prípadoch štát zasiahol do voľného trhu, keďže samotná reklama nabáda na nežiadúce správanie a pretože cieľová skupina môže byť voči danej reklame v zraniteľnej pozícii. Súhlasná pozícia verí, že reklama cielená na deti napĺňa obe kritéria.

1. Neférové praktiky využité pri cielenej reklame na deti

• Nedávno boli v otvorenom liste od britských poslancov, akademikov aj obhajcov detských práv vyzvané technologické spoločnosti, aby prestali s cielením reklám na neplnoletých. V liste sa píše, že kým priemerné európske dieťa dovŕši 13 rokov, technologické firmy majú na neho spolu zhruba 72 miliónov dátových bodov.
• Vo veku do 12 rokov deti nemajú zvyčajne dobre vyvinutú schopnosť pristupovať k reklamám kriticky a ich obsahu veria. Kým dospelý človek rozumie, že cereálie mu nedajú nadprirodzené schopnosti a že s najnovšími teniskami sa z nich nestanú vrcholoví športovci, deťom táto intuícia chýba. Ešte horšie je to u detí do 4 rokov, kedy sa ukázalo, že nie sú schopné rozoznať, kedy skončila rozprávka a kedy začal reklamný segment.
• Rovnako je preukázaný silný vplyv známych osobností či animovaných postáv na preferencie dieťaťa. Počas experimentu na 180 deťoch sa napríklad ukázalo, že tendencia detí vyhľadať čipsy sa výrazne zvýšila po zhliadnutí reklamy s populárnym britským športovcom v porovnaní s kontrolnou skupinou, ktorá videla len reklamy na hračky a oriešky. Vzťah funguje aj naopak, v roku 2012 sa ukázalo, že deti preferovali jablko pred cookie v momente, keď bola na jablku nálepka Elma.
• Predajcovia sú si tejto skutočnosti plne vedomí a v deťoch spomínanými praktikami cielene vyvolávajú túžbu po danom produkte. V štúdii z Austrálie porovnávali frekvenciu využitia známych taktík na deti počas programov určených pre mladšie deti a počas programov pre staršie. Zistili, že reklamy cielené na mladšie deti majú dvakrát vyššiu frekvenciu využitia promočných postavičiek a až 18-krát častejší výskyt ďalšej účinnej metódy – súťaže, darčekov a voucherov.
• Predajcovia sa teda preukázateľne dopúšťajú cielenej manipulácie detí, zneužívajúc ich neschopnosť rozoznať realitu od fantázie. Nereálne nastavenie očakávaní je cielené zavádzanie za účelom vzbudiť v dieťati túžbu po danom produkte.

2. Podpora nezdravého stravovania

• Priemerné dieťa vo veku od 8 do 12 rokov vidí za deň v televízií 21 reklám na fastfood. Práve v tomto skorom veku si dieťa vyvíja stravovacie preferencie a návyky. Skúsenosti z detstva výrazne formujú náš výber jedla v staršom veku, keďže vnímanie chutí je subjektívne a kultúrne podmienené. Tak ako si v rannom veku formujeme vzťah k jedlu, rovnako si formujeme aj schopnosť kontrolovať nutkanie. Je to práve vek 8 až 12, kedy sa neraz začínajú prejavovať poruchy spojené s jedlom. Môže ísť o čoraz častejšiu detskú obezitu alebo naopak, poruchy príjmu potravy ako anorexia a bulímia. Je teda kľúčové, akým vplyvom je dieťa počas dňa vystavené.
• Na príklade McDonalds je jasné, nakoľko sú takéto reklamy oddelené od reality – deťom v tomto veku to však jasné nie je. Jedlá pôsobia zdravo, výživne a plné chuti, dokonca s hračkou grátis. Po desiatich reklamách na fastfood dieťa vstane od televízie a čaká ho na stole špenát, ktorý z jeho predstavou o dobrom jedle nedokáže súťažiť. Dieťa je nespokojné, spustí plač, odmietne zjesť obed, až kým rodič nesúhlasí, že zajtra bude na obed pizza.
• Existuje veľké množstvo štúdií, ktoré preukazujú jednoznačný vzťah medzi častým vystavením reklamám na nezdravé potraviny ako sladkosti, sladké nápoje či fastfoody a následne ich zvýšenú mieru konzumácie. Reklamy sú teda nepochybne jedným z dôvodov za skutočnosťou, že dnes máme na svete viac než dvojnásobok detí trpiacich detskou obezitou, než sme mali 30 rokov dozadu.
• Príklad dobrej praxe: V Quebecu je zakázané cieliť reklamy na deti mladšie ako 13 rokov a hoci zákaz nie je dokonalý, ukázalo sa, že po ňom došlo k 13% zníženiu konzumácie fastfoodu v porovnaní s deťmi vo zvyšku Kanady. Quebec má spomedzi kanadských provincií najnižšiu mieru obezity medzi 5 až 17-ročnými, rovnako ako najvyššiu mieru konzumácie ovocia a zeleniny.

3. Podpora konzumerizmu u detí

• Výrobcovia hračiek a detského oblečenia majú najvyššie zisky, ak dieťa rýchlo prestane byť spokojné s hračkami, ktoré má, a začne žiadať nové. Tomu je prispôsobená aj reklamná stratégia, kedy sú neustále prezentované nové a nové modely, ktoré sú ešte úžasnejšie, než predošlá generácia. Po vzhliadnutí takej reklamy sa stráca čaro hračiek, ktoré už dieťa vlastní, keďže už nie sú v nadnesených reklamách a realita je rýchlo nudná. Vždy sa nájde v triede niekoľko detí, ktoré prinesú hračky z najnovších reklám, čo ďalej živí vlnu túžby. V snahe nebyť vylúčený z kolektívu, ktorý sa s najnovšou hračkou hrá, dieťa cez slzy a sľuby tlačí na rodičov až kým nepovolia. Nepotrvá to však dlho, kým sa cyklus zopakuje.
• Takto naučené dieťa je zvyknuté stále vyhľadávať vzrušenie z nového a náhliť sa za úžasnosťou sľubovanou v reklamách. Nielenže to znižuje potešenie z hračiek už počas detstva, navyše si pravdepodobne toto nastavenie časom prenesie aj do dospelého života.Počas detstva dochádza k zníženému rozvoju kreativity a trpezlivosti, ktorým sa dieťa učí počas vymýšľania nových využití pre staré hračky. Počas dospelosti takto prenesené návyky potenciálne vedú k nadmernej spotrebe, nezodpovednému hospodáreniu a celkovej nespokojnosti s vecami, ktoré už vlastníme.

4. Zhoršovanie vzťahu medzi dieťaťom a rodičom

• V skratke, predajcovia reklamami konštantne deťom podsúvajú, po čom by mali zrovna túžiť. Nespokojné dieťa sa následne dostáva častejšie do konfliktu s rodičmi, ktorí musia väčšinu reklamou inšpirovaných detských snov odmietnuť v snahe ochrániť dieťa.
• Dieťa je často nešťastné, lebo kvôli rodičom nestíha ísť s každým trendom, čo ho následne môže vylučovať z kolektívu alebo mu vyslúžiť posmešky. Takáto skúsenosť vie dieťaťu spôsobiť veľké nešťastie a vinu prisudzuje rodičom. Rodičia sú pre zmenu nešťastní, lebo si to uvedomujú, no v záujme dieťaťa alebo rodinného rozpočtu s tým nemôžu prestať. Jediní spokojní z toho vychádzajú predajcovia, ktorí úmyselne živia detské túžby, keďže si uvedomujú, že nie je lepšej páky na rodičov, než hlasný plač uprostred hračkárstva.

NESÚHLAS

Úplný zákaz reklamy cielenej na deti je závažný zásah do slobody predajcov propagovať svoje legálne produkty zodpovedajúcemu publiku. Celá rada produktov či obchodných praktík zvyšuje tendenciu ľudí robiť zdravotne, finančne, sociálne a inak nevhodné rozhodnutia. Z úcty k slobodnému trhu a dôvere v slobodné rozhodovanie jednotlivcov je však štandardný postup sa za každú cenu snažiť o rozumnú reguláciu namiesto zákazu.

Úplný zákaz teda prichádza do úvahy až vtedy, keď:

1. Hrozba, pred ktorou chceme chrániť je natoľko závažná, že je nevyhnutné uchýliť sa k najtvrdšiemu riešeniu

• Alkohol regulujeme napriek potenciálu otravy, závislosti, agresii pod vplyvom, nehovoriac o vplyve na rodinný život. Až tvrdé drogy sú natoľko nebezpečné, že je vhodnejšie ich úplne zakázať.

2. Sme správne identifikovali zdroj hrozby a nie len jej sprievodný jav

• Rýchlopôžičky regulujeme napriek nešťastnej situácii, do ktorej vedia ľudí dostať. Ich existencia je len sprievodný jav zúfalej finančnej situácie alebo nízkej finančnej gramotnosti, nie jej zdrojom.
• Je zákaz reklám pre deti primerané riešenie?
• Výrobcovia hračiek, cereálií a iných výrobkov určených pre deti sú ako každá iná firma. Potrebujú zaujať publikum, spropagovať nové produkty, predbehnúť konkurenciu. Strata možnosti upozorniť na seba skrz reklamu by mnohým firmám výrazne sťažila situáciu. Keďže sú ich produkty legálne, pre deti bezpečné a ich nákup je so súhlasom rodiča, takýto zásah je neštandardný a voči zúčastneným firmám neférový.
• Televízne stanice sú prevažne financované ziskom z reklám, čomu prispôsobujú celodenný program. Podobne ako predajcom produktov pre deti, aj televíziám teda siahneme na časť príjmov. Navyše, v snahe vykryť straty, môže dôjsť k náhrade vysielacieho času určeného pre deti programom atraktívnejším pre dospelých, napr. reprízam telenoviel a kriminálok – nie ideálne.
• Aktéri teda majú silnú finančnú motiváciu sa so štátom dohodnúť na kompromisnom riešení. Vo viacerých krajinách dokonca prišla iniciatíva zlepšiť reklamné praktiky od samotných predajcov. V Kanade sa napríklad 16 najväčších potravinárskych firiem dohodlo, že minimálne polovica obsahu zameraného na deti pod 12 rokov bude obsahovať zdravé produkty.
• Výskumy ukazujú, že propagácia zdravej stravy u detí naozaj vedie k zdravším preferenciám. Správna regulácia reklám zameraných na deti tak predstavuje príležitosť ako spojiť záujmy štátu so záujmami komerčného sektora – dokonca si to firmy zaplatia sami. Ak totiž čelia rozhodnutiu, či prísť o reklamný priestor úplne, tak nie je náročné súhlasiť s väčšou prioritou na propagáciu zdravšej produktovej rady.
• Sú reklamy cielené na deti príčina problému alebo sprievodný jav?
• Nemá zmysel spochybňovať, že reklamy majú vplyv aj na dospelých ľudí, nie to ešte na deti. Deti sú naivné a nie sú schopné vnímať zdravotný ani finančný aspekt svojich rozhodnutí. Občas nevedia odlíšiť dobré od zlého, bezpečné od nebezpečného, slušné od neslušného.
• Presne preto má dieťa rodičov, ktorí za neho nesú zodpovednosť a ktorí vedia rozlíšiť, čo je pre dieťa vhodné. Dieťa bude vždy chcieť pridať ďalší kopček zmrzliny, vždy v obchode ukáže na najsladšie cereálie a uprednostní čokoládu pred brokolicou. Absencia reklám našu preferenciu pre nezdravé jedlo a výrazné chute neodstráni a koniec-koncov, je to vždy zodpovednosť rodiča, akú stravu dieťaťu kupuje. Reklamy nie sú príčinou nezdravého stravovania u detí, len tú skutočnosť využívajú. Zdroj problému treba hľadať v rodičoch, ktorí uprednostnia rýchlosť a nízku cenu nezdravších alternatív a ktorí spravia čokoľvek aby im dieťa prestalo plakať.
• Rovnaká situácia je aj s ostatnými produktmi pre deti, či už je to oblečenie alebo hračky. Dospelí ľudia ohurujú svoje okolie najnovším mobilom, drahým oblečením, autom či dovolenkou. Deti zasa v kolektíve súťažia s najnovšími hračkami. Aj bez reklám budú deti plakať v hračkárstve, že chcú niečo, čo včera do triedy doniesol spolužiak. Je úlohou rodičov rozoznať, čo je v rámci ich finančných možností a ako veľmi je správne učiť dieťa na neustále kupovanie hračiek.
• Reklamy sú bez pochýb jedným zo zdrojov inšpirácie pre nikdy nekončiacu túžbu detí po tom, čo zrovna nemajú. Koniec-koncov je však úlohou rodičov dieťa usmerniť a vychovať ho k lepším / zdravším návykom. Zákaz reklám cielených na deti nesprávne identifikuje skutočnú príčinu problému. To bude mať za následok potrestanie nesprávnych a neefektívne riešenie situácie.

 

Téza: Obvinení z trestných činov by mali byť povinne zastupovaní štátom prideleným obhajcom

Infoslide: V súčasnosti majú obvinení právo na bezplatné služby štátom prideleného obhajcu, ktorého im vylosuje náhodný systém, ale môžu sa rozhodnúť najať si súkromného advokáta.

O čo v prípade tézy ide?

V dnešnom justičnom systéme majú „de iure“ obvinení možnosť na výber – buď im príslušný súd bezplatne udelí vylosovaného zástupcu, alebo môžu pri súdnom procese využiť služby súkromného právneho zástupcu za vlastné prostriedky. „De facto“ je situácia taká, že mnohí ľudia obvinení z trestných činov si môžu dovoliť len prvú z týchto možností. V mnohých krajinách preto z času na čas prebehne diskusia o tom, či by štartovacia čiara za začiatku súdnych jednaní nemala byť pre každého rovnaká. Diskusie sa vedú najmä v anglosaských krajinách, kde kvalita právneho zastúpenia okrem sudcov a sudkýň musí presvedčiť aj porotu.

Trestným činom sa rozumie čin v rozpore so zákonom podľa charakteristík uvedených v Trestnom zákone. Podľa závažnosti trestného činu a spôsobenej ujmy trestné činy rozdeľujeme na prečiny a závažnejšie zločiny. Trestný čin môže predstavovať širokú škálu skutkov od krádeží, cez korupciu  a ublíženie na zdraví, až po závažné trestné činy proti ľudskosti či vojenské zločiny.

V téze sa najviac ponúkajú témy kvality zastupovania verejných a súkromných zástupcov, rovnosti a dostupnosti spravodlivosti. Diskutabilnou môže byť podoba modelu, ale oveľa viac následky tohto opatrenia.

Súhlasný tím

Prečo je dnešná situácia problematická?

• Medzi rôznymi socio-ekonomickými skupinami je rôzna schopnosť zaplatiť si vlastného právneho zástupcu.
• Vzťah a kvalita právnych zástupcov sa môže často líšiť podľa toho, či sa jedná o „rádového“ verejného právneho zástupcu, alebo o drahú profesionálnu právničku z renomovanej advokátskej kancelárie.
• Z prvých dvoch bodov vyplýva, že momentálny stav výberu právneho zástupcu môže spôsobovať, že čím viac finančných prostriedkov obvinená osoba má, tým väčšia je šanca na úspešnejší priebeh a výsledok súdneho procesu.
• Pritom svoju socio-ekonomickú situáciu často ľudia nemajú vo vlastných rukách, čo vytvára často neprekonateľný tlak na ľudí s náročnejším osudom. Naviac, práve slabšie socio-ekonomické podmienky nútia viac ľudí k protizákonnej činnosti. Čiže ak sa narodím do chudobných podmienok, nielen že mám väčšiu šancu, že niečo budem nútený ukradnúť, ale následne mám aj väčšiu šancu na nepriaznivý výsledok súdneho konania.

Čo je morálnym cieľom opatrenia?

• Opatrenie svoju legitimitu naberá v tom, že sa snaží o maximalizáciu rovnosti a spravodlivosti. Spravodlivosť je založená predovšetkým na tom, že súdny proces by mal pri záveroch čerpať výsostne zo skutkovej podstaty činov – zjednodušene z reálnych faktov. Čim viac totiž rozhodujú interpretácie faktov, tým viac je možné ohýbať skutočné dianie. A pokiaľ je človek odsúdený nie celkom na základe reality, hovoríme o nespravodlivosti.
• Rovnosť je založená na tom, že človek by nemal byť hednikepovaný či zvýhodňovaný na základe skutočností, ktoré nevie ovplyvniť. Rovnako by nemali ovplyvňovať súdny proces okolnosti, ktoré nijako nesúvisia s posudzovaným činom. Ak si však kvôli svojej ťažkej životnej situácii neviem dovoliť kvalitnejšiu obhajobu, môže moja nesúvisiaca životná situácia ovplyvniť výsledok.

Aký je rozdiel medzi prideleným verejným obhajcom a súkromným zástupcom?

• Samozrejme, verejného zástupcu si neplatím ja, ale štát. Z toho ale vyplýva, že súkromný zástupca viac podlieha trhovej súťaži – ak chce získavať lukratívnejšie a zaujímavejšie prípady, musí byť čo najlepší. To znamená, že musí mať čo najlepšie referencie, pracovať v čo najlepšej kancelárii a mať čo najlepšie výsledky.
  • Takýto tlak na štátneho zástupcu nie je, pretože trestných činov je výrazne viac ako kapacita štátnych zástupcov.
• Dá sa zároveň predpokladať, že lepšie finančné podmienky v komerčnej právnickej firme sú zaujímavejšie pre kohokoľvek v právnickom fachu a pre firmy je zaujímavé mať čo najlepšie právničky a právnikov. Preto možno predpokladať, že drahšie zastúpenie môže byť kvalitnejšie a tým zvyšovať pravdepodobnosť priaznivejšieho výsledku procesu. Ak teda nemám peniaze, znižuje sa šanca na dobrý výsledok.
• Naviac z mnohých krajín vieme, že verejní obhajcovia sú jedným z najviac vyťažených zamestnaní v súdnictve, nakoľko ich štát nadmerne vyťažuje. Je to okrem iného aj preto, že tým chce získať výkon, ktorý je ochotná štátna kasa zaplatiť. No a veľká vyťaženosť môže spôsobiť menej kvalitný pracovný výkon a menej času na kvalitné posúdenie prípadov. O nejakých právnych konzultáciách pre obvinených ani nehovoriac.

Čo sa dá zavedením tézy docieliť?

• V prvom rade sa dostanú všetci obvinení na rovnakú štartovaciu čiaru, nakoľko si nebudú môcť zaplatiť za veľké peniaze najlepšieho právnika, ktorého motivácia je oveľa vyššia ako v prípade štátneho zástupcu.
  • Tým sa aj súdny systém priblíži ku svojmu ultimátnemu cieľu, ktorým je spravodlivosť a rovnosť všetkých pred zákonom.
• Ďalším efektom by mohla byť znížená motivácia kvalitných trestných právničiek a právnikov odchádzať do komerčnej sféry, čím by sa zvýšilo množstvo kvalitných zástupcov v štátnych službách – ako aj množstvo zástupcov všeobecne.
  • Tým by sa zvýšila šanca, že obvinený človek dostane 1) kvalitného právneho zástupcu, ktorý 2) nebude zahltený tristo ďalšími prípadmi a môjmu bude venovať jednu tristotinu času. Takýto efekt bude logicky spôsobovať kvalitnejšie dokazovanie a následne posúdenie aj pre ľudí, ktorí sú napríklad na pokraji chudoby.
• Justícia v krajine získa ďalší dôvod, prečo by jej ľudia mali veriť. Verejnosť je všeobecne presvedčená, že „keď máš prachy, môžeš všetko“ (alebo tak podobne to ten košický politik vravel). Týmto opatrením sa stráca pravdepodobnosť, že korupčný magnát či politický papaláš na pojednávanie príde s armádou najlepších odborníčok na trestné právo. V takej situácii je pre voličku či voliča jednoduchšie uveriť, že justícia naozaj vníma každého ako rovného pred zákonom a v konečnom dôsledku je následne človek ochotnejší zverovať viac aspektov svojho života do rúk nezávislej verejnej sféry. S tým sú spojené následné benefity ako napríklad volebná účasť (pasívna aj aktívna), participácia na veciach verejných či odklon spoločnosti od antisystémových politických prúdov.

Nesúhlasný tím

Snaha o refutáciu dôležitosti hodnoty spravodlivosti alebo rovnosti je v tomto prípade vopred prehraný boj, nakoľko justícia je alfou a omegou celej tézy. Je preto oveľa perspektívnejšie pre nesúhlasný tím pozrieť sa na nesprávne predpoklady S línie, neúčinné opatrenia a problémy, ktoré vzniknú zavedením tézy.

Nesprávne predpoklady

• Predpoklad, že drahší právnik je lepší právnik nemusí v realite platiť. Odhliadnuc od toho, že ľudia sa do lepších advokátskych kancelárií dostávajú na základe bizarností ako známosť, rodinné väzby, dobré vzťahy po dlhoročnej koncipientskej praxi či náhoda, nie je dôvod, aby štátom pridelené zastúpenie nebolo dostatočne kvalitné.
  • Pracovníčky a pracovníci v radoch štátnej advokácie museli prejsť rovnakým vzdelávacím procesom a tréningom ako tí, ktorí sedia v kanceláriách nadnárodných firiem.
  • Zároveň ide o časovo aj mentálne náročnú prácu, pri ktorej je malá pravdepodobnosť, že ju človek robí len zo zotrvačnosti a s nevyhnutným minimom úsilia.
• Zároveň si musíme uvedomiť, že rozhodujúcim v súdnom spore nie je kvalita interpretácie, ale to, čo voláme skutkovou podstatou veci.
  • Preto ani ten najlepší zástupca neoslobodí obvineného od trestu, ak sa v súdnom procese objaví dostatok usvedčujúcich dôkazov a skutočností.
  • Obhajca či obhajkyňa slúži skôr ako nástroj, ktorý v priebehu procesu poskytuje profesionálny výklad zákonov a prezentáciu strany, nie čarovné skutočnosti ku ktorým majú prístup len tí najdrahší. Preto medzi štátnym a súkromným zastúpením nie je rozhodujúci rozdiel.

Neúčinné opatrenie

• Ak neplatí predpoklad, že drahší právnik je nevyhnutne lepší právnik, logicky nemôže opatrenie plniť cieľ zvýšenia pravdepodobnosti na kvalitné zastúpenie pre ľudí bez prostriedkov na súkromné zastúpenie pred súdom

Problémy vznikajúce zavedením opatrenia

• Zavedenie tézy ničí súťažné prostredie, v ktorom advokáti a advokátky sú nútení konkurenčným prostredím podávať čo najlepšie výkony.
  • Zastupovanie klientov je totiž svojím spôsobom súťaž o reputáciu, ktorú vytvárajú úspešne zavŕšené prípady. Zároveň ak by aj platilo, že vytúženým cieľom advokátky je byť v čo najlepšie platenej pozícii, tak sa bude snažiť budovať si reputáciu čo najviac aj pri štátom pridelených prípadoch. Možno o to viac, čiže s prižmúrením oka možno povedať, že človek s nižším ohodnotením môže byť odhodlanejší ako ten na už top pracovnej pozícii.
• Opatrenie bude signálom pre budúcich právnikov a právničky, že v prípade trestného práva majú šancu na uplatnenie len v tom prípade, že budú súčasťou systému na prideľovanie náhodných prípadov.
  • Také pracovné podmienky neponúkajú priestor na rozumné plánovanie, pracovnú istotu alebo finančnú istotu, čo znamená, že sa ľudia často radšej rozhodnú robiť iné profesie. Tým sa okruh ľudí so záujmom o trestné právo zúži a zníži sa aj šanca, že v ňom bude pracovať veľa nadpriemerne schopných ľudí. Tým sa súdny proces plošne znekvalitní.