V kocke na Kocke, Newsfilter No. 1

V tomto newsfiltri sa dočítate: O novom fonde obnovy EÚ a miliardách pre Slovensko na zmiernenie následkov pandémie COVID-19 a na reštart ekonomiky, o konflikte medzi Arménskom a Azerbajdžanom v Náhornom Karabachu, jeho histórii a momentálnej situácii a v Tinovom postrehu sa pozrieme na to, ako diskutovať (nielen) o politike s ľuďmi opačného názoru.

Predtým mi však dovoľte v krátkosti sa predstaviť a uviesť vás do tohto newsfiltra. Volám sa Valentín Lužák, pochádzam z Košíc a tento rok som začal študovať politológiu a medzinárodné vzťahy na University College London. Moja debatná minulosť bola síce relatívne krátka, ale intenzívna – po dvoch rokoch v debatnom klube Poštová, ako debatér a rozhodca, som odišiel dokončiť svoje stredoškolské štúdium do Veľkej Británie. A keďže vonku stále pršalo, sedel som na internáte a písal blogy do Denníka N. Moja blogovacia/komentátorská etapa je však už za mnou a od dnešného dňa budem vaším informátorom na Kocke. Ako bude tento newsfilter fungovať? Každé tri týždne si pre vás pripravím, príznačne, tri témy. Jednu zo Slovenska, jednu zo zahraničia a jednu, pod pracovným názvom Tinov postreh, o niečom zaujímavom, čo som sa za uplynulé týždne dočítal a dozvedel. Každá téma obsahuje množstvo linkov na zdroje použitých informácií, na ktoré vám odporúčam kliknúť, ak sa chcete dozvedieť viac. Špeciálne pri mojom postrehu vás odkážem na zaujímavé články, ktoré ho inšpirovali a ktoré sa podľa mňa oplatí prečítať.

 

Slovensko: Fond obnovy EÚ

Na samite v júli sa lídri EÚ dohodli na vytvorení mimoriadneho plánu na obnovu EÚ v hodnote 750 miliárd eur. Plán, ktorý sa skladá z kombinácie mimoriadneho fondu a pôžičiek od EÚ, má členským štátom pomôcť vysporiadať sa s následkami pandémie COVID-19 a pomôcť naštartovať zelenú a digitálnu transformáciu.

Európska Únia chce peniaze získať vydávaním dlhopisov so splatnosťou od 3 do 30 rokov, inak povedané peniaze si požičať na finančných trhoch, na rozdiel od bežného rozpočtu EÚ, na ktorý sa zbierajú všetky členské krajiny. Rozpočet EÚ na najbližších 7 rokov je v hodnote zhruba 1074 miliárd a Next Generation EU, ako sa nový 750-miliardový plán oficiálne nazýva, predstavuje extra injekciu, ktorá má pomôcť európskym štátom pozviechať sa z dôsledkov pandémie. Dlh, ktorý si takto únia nazbiera, sa má v budúcnosti splácať z „nových vlastných zdrojov“. V praxi to znamená, že v nasledujúcich rokoch únia plánuje zavádzať nové, primárne enviromentálne a digitálne, dane (členské štáty sa zatiaľ dohodli len na novej dani na plastový odpad), z ktorých sa budú pôžičky splácať.

Slovensko má k dispozícii z tohto fondu zhruba 7,5 miliardy, plus ďalších 6,8 miliardy vo forme nízkoúrokových pôžičiek. Pre porovnanie, Slovensko má z nového rozpočtu dostať za 7 rokov 18,6 miliardy eur, spolu s nevyčerpanými 8 miliardami z predchádzajúceho programového balíka. Dokopy dostaneme asi 34 miliárd, mimoriadna časť príspevkov bude teda tvoriť zhruba pätinu peňazí, ktoré pritečú z EÚ. V kontexte výdavkov štátu ide o obrovské peniaze, celkový rozpočet Slovenska na rok 2020 je v hodnote asi 39 miliárd. Čerpanie týchto prostriedkov bude kľúčové pre obnovu slovenskej ekonomiky, ako aj pre jej prípravu na post-covidový svet. Európska komisia teda vyžaduje konkrétne plány konzistentné s odporúčaniami komisie, ktoré majú „podporovať zelenú a digitálnu tranzíciu… podporovať [ekonomický] rast a tvorbu pracovných miest a posilňovať ekonomickú a spoločenskú odolnosť krajín EÚ“.

Prvé návrhy sme Európskej komisii mohli posielať už 15. októbra, zatiaľ však nie je pripravené nič, čo by sme mohli poslať do Bruselu na schválenie. Ministerstvo financií síce v pondelok 5. októbra zverejnilo 119-stranový dokument s názvom Moderné a úspešné Slovensko, na ktorom sa podieľalo asi 100 odborníkov a obsahuje osem reformných oblastí ako napríklad zelená ekonomika, vzdelávanie alebo digitalizácia, dokument však podľa viacerých ekonómov, ktorí odpovedali na otázky Denníka E, neobsahuje dostatočne konkrétnu víziu a je príliš všeobecný.

To však patrí ešte medzi tie menšie problémy. Hoci vláda sľubovala „jednotlivé reformy na ministerstvách“ a následne verejnú diskusiu, dokument prišiel priamo od ministerstva financií a koaliční partneri, špecificky Sme rodina, tvrdia, že sa s nimi „o tom nikto nebavil“ a v piatok 9. októbra predstavili vlastný plán reforiem. Tento plán navrhuje napríklad znížiť sociálne odvody o 6%, dane z príjmov o 1%, postaviť alebo opraviť 9 nemocníc, či postaviť 3 nové univerzitné kampusy a 975 nových zariadení sociálnych služieb. Podľa Filipa Tichého z poradenskej spoločnosti Grand Thornton však plán Sme rodina nespĺňa podmienky stanovené Európskou komisiou, ktorá vyžaduje smerovať aspoň 37% investícií do zelenej ekonomiky (Sme rodina ponúka len výstavbu/obnovu 30-tisíc rodinných domov a obnovu časti železničných tratí) a 20% na digitalizáciu (ktorú v pláne úplne ignorujú). Financovanie daňovo odvodovej reformy pravdepodobne tiež nepreplatia z Únie.

Premiér Igor Matovič potom dokument ministerstva financií označil len za „meníčko“ v reštaurácii, z ktorého si koaličné strany majú vyberať návrhy. Na koaličnej rade sa strany dohodli, že každá pripraví vlastnú víziu. „Dohodli sme sa na koaličnej rade, že každá politická strana môže prezentovať svoj pohľad na program obnovy. Následne sa z toho zásobníka vyberú priority jednotlivých strán, urobí sa z nich prienik a vznikne jeden spoločný dokument,“ vyjadrila sa predsedníčka poslaneckého klubu SaS, Anna Zemanová. SaS podľa nej chce k stolu priniesť návrhy na odvodový bonus, zavedenie rovnej dane, udržateľnú zelenú ekonomiku, ale aj zlepšenie podmienok na šport. Veronika Remišová zo strany Za ľudí tvdí, že: „Ak chceme byť úspešná krajina a zabezpečiť prechod na znalostnú ekonomiku, musíme investovať do digitalizácie a inovácií.“ Jej ministerstvo podľa jej slov posunulo ministerstvu financií plán na investície do piatich pilierov digitalizácie v celkovej hodnote 2,1 miliardy eur.

Slovensko má čas do 30. apríla na odoslanie finálnych návrhov Európskej komisii. Ohľadom ďalších 6,8 miliardy v pôžičkách, ministerstvo financií zatiaľ tvrdí, že sa ich čerpať nechystáme, podmienky a obmedzenia sú vraj nejasné a Slovensku sa pravdepodobne oplatí požičiavať si na bežnom trhu.

Každopádne, čokoľvek vyjde z rokovaní za koaličným stolom, bude mať potenciál ovplyvniť budúcnosť Slovenska a našu konkurencieschopnosť na globálnom trhu. V nasledujúcich mesiacoch a rokoch sa rozhodne, či ostaneme montážnou linkou Európy, alebo či sa dokážeme posunúť na cestu inovácii a modernizovať štruktúru ekonomiky. Jedna pozitívna správa o budúcnosti slovenskej ekonomiky prišla z tohtoročného Tatra Summitu organizovaného think-tankom GLOBSEC, ktorý sa uskutočnil v značne obmedzenej forme a kvôli súčasnej pandemickej situácii na ňom chýbalo viacero dôležitých osobností vrátane ministrov z Česka, Maďarska, Poľska a Francúzska. Slovenská spoločnosť InoBat predstavila prototyp inteligentnej (univerzálnej) batérie pre elektromobily, ktorá by sa v najbližších rokoch mohla začať vyrábať na Slovensku.

 

Svet: Arménsko vs Azerbajdžan – konflikt na Kaukaze

V nedeľu, 27.9. sa v Náhornom Karabachu ozvali prvé výstrely. Tento sporný región, oficiálne uznaný OSN ako Azerbajdžanské teritórium, avšak obývaný primárne etnickými Arménmi a pod arménskou kontrolou, sa odvtedy drží na popredných stránkach svetových novín. Ale o čo vlastne v tomto, donedávna hibernujúcom a relatívne neznámom, konflikte ide?

Predtým, než zhrniem hlavné udalosti posledných týždňov, je potrebná krátka lekcia dejepisu. Náhorný Karabach a priľahlé oblasti boli po stáročia obývané rôznorodou zmesou prevažne kresťanských Arménov a moslimských (etnicky Turkických) Azerov. Po vzniku Sovietskeho zväzu bol Náhorný Karabach, už vtedy prevažne obývaný Arménmi, pričlenený k Azerbajdžanskej sovietskej socialistickej republike. Pod tvrdou sovietskou kontrolou región prežíval v relatívnom prímerí až do prelomu 80. a 90. rokov, kedy rozpad Sovietskeho Zväzu pretrhol priehradu etnickému konfliktu.

Náhorný Karabach sa rozhodol pričleniť k Arménsku a neskôr sa vyhlásil za autonómnu republiku, čo viedlo k roky trvajúcemu konfliktu v regióne a v priľahlých oblastiach patriacich Azerbajdžanu, ktorý si vyžiadal odhadom až 30-tisíc životov. Počas tejto vojny Arménsko získalo úplnú kontrolu nad regiónom a jeho pohraničím a väčšina Azerov, vtedy asi štvrtina populácie tohto regiónu, následkom vojny ušla do Azerbajdžanu. V roku 1994 sa podarilo uzavrieť prímerie vďaka takzvanej Minskej Skupine OBSE vytvorenej v roku 1992, ktorej predsedajú Rusko, Francúzsko a USA a ktorá vznikla, aby pomohla nájsť riešenie tohto konfliktu. Zatiaľ bezúspešne. Počas posledných dvoch desaťročí vypuklo viacero pohraničných konfliktov, naposledy v roku 2016, no situácia z posledných týždňov je najvážnejšia za veľmi dlhú dobu.

A tým sa dostávame naspäť k udalostiam z 27. septembra. Stále nie je jasné, ktorá strana konflikt vyprovokovala. Baku a Jerevan sa vzájomne obviňujú, zatiaľ sa však nedá jasne povedať odkiaľ prišiel prvý výstrel. Bez ohľadu na to, kto vystrelil prvý, majú tieto udalosti vážny potenciál vyústiť do medzinárodného konfliktu. Azerbajdžan je rozhodnutý získať naspäť teritórium, ktoré mu oficiálne patrí. Prezident Ilham Aliyev podľa NPR povedal, že je rozhodnutý získať Karabach vojenskou silou. Podľa reportáže BBC má silnú podporu svojho obyvateľstva. Azeri sú presvedčení, že im región právoplatne patrí. BBC cituje 22-ročného Ihtiyara Rasulova z mesta Ganja, asi 100 km od hraníc, ktorý práve narukoval a ktorého rodičia ušli z Karabachu v 90. rokoch: „Karabach je Azerbajdžan… Arméni prišli a spôsobili nášmu národu veľa zlého.“ Druhá strana nie je o nič ochotnejšia robiť ústupky, Arménsko je rozhodnuté si región ponechať, Arménsky veľvyslanec v Británii Aram Araratyan sa vo svojom otvorenom liste postavil za právo sebaurčenia obyvateľov Náhorného Karabachu.

Silu a vážnosť konfliktu však komplikuje intervencia zahraničných síl. Turecko má s Azerbajdžanom zmluvu o strategickom partnerstve a turecký prezident Recep Tayip Erdogan podporuje Baku v „boji proti invázii a krutosti“. Podľa viacerých zdrojov, okrem vojenskej pomoci, Turecko posiela do Karabachu aj sýrskych žoldnierov. Sýrske centrum pre monitorovanie ľudských práv v Británii spomína až 1200 sýrskych žoldnierov, 53 z nich už údajne v bojoch zahynulo. Arménsko má zas uzavretý pakt o kolektívnej bezpečnosti s Ruskom, ktorý však podľa Rusov nezahŕňa Náhorný Karabach. Moskva zatiaľ hrá neutrálne, na jednej strane má v Arménsku dôležitého spojenca v regióne, na druhej strane sa chce vyhnúť otvorenému konfliktu, a preto sa snaží iniciovať prímerie. Rusko predáva zbrane obom krajinám, Azerbajdžan má však vďaka peniazom z ropy výrazne navrch.

Podľa Štokholmského medzinárodného inštitútu pre výskum mieru, Baku medzi rokmi 2009 a 2018 nalialo do armády 24 miliárd dolárov, zatiaľ čo Arménske výdavky na armádu boli zhruba 6-krát menšie, na úrovni asi 4 miliárd. Len za rok 2018 Azerbajdžan nakúpil od Ruska zbrane v hodnote 5 miliárd dolárov. Denník N upozorňuje, že v konflikte môže byť zapojená aj vojenská technika zo Slovenska, ktorá sa do Azerbajdžanu mala dostať v roku 2018 na základe licencie ministerstva hospodárstva vtedy riadeného Petrom Žigom (pôvodne Smer, teraz Hlas). Zbrane mali smerovať do Izraela, keďže na Azerbajdžan je uvalené zbrojné embargo, odtiaľ však boli odvezené do Baku.

Rusko a Turecko sa tak môžu ocitnúť na opačných stranách ďalšieho konfliktu. Proti sebe už stoja v konfliktoch v Sýrii aj v Líbyi, do konfliktu na Kaukaze sa však na strane Azerbajdžanu môže zapojiť aj Irán, ktorý presúva jednotky do pohraničia po tom, čo ostreľovanie údajne zasiahlo aj iránsku pôdu.

Konflikt si zatiaľ vyžiadal aspoň 500 životov a asi polovica obyvateľstva regiónu (zhruba 75-tisíc ľudí) bola nútená opustiť svoje domovy. Napriek tomu, že minulú sobotu (10.10.2020) Rusko pomohlo uzavrieť oficiálne prímerie, boje a ostreľovanie pokračovali už v nasledujúci deň. Rakety dopadajú na oboch stranách, v Karabašskom hlavnom meste Stepanakerete aj v azerbajdžanskom pohraničí, vrátane už spomínaného druhého najväčšieho mesta v krajine – Ganja. Obe strany oficiálne popierajú ostreľovanie civilných cieľov.

Región má dôležité postavenie ako pre krajiny zapojené v bojoch, tak aj pre Európu. Len pár desiatok kilometrov od hraníc Karabachu vedú dva ropovody zásobujúce Európu ropou a zemným plynom. EÚ sa spolieha aj na tieto zdroje pri znižovaní svojej energetickej závislosti na Rusku. Napriek tomu, že medzinárodné spoločenstvo na čele s Ruskom a Francúzskom vyzýva na zastavenie bojov, koniec konfliktu je v nedohľadne. Súčasná situácia s globálnou pandémiou výrazne obmedzuje diplomatické možnosti a osobné stretnutia, na ktorých stoja rokovania o prímerí. Navyše, Turecko odmieta prímerie a je rozhodnuté podporovať Azerbajdžan v dosiahnutí „permanentného riešenia“.

 

Tinov postreh: Ako diskutovať s názorovými oponentmi?

Problém každého debatéra a debatérky. Problém každého, kto kedy viedol diskusiu o politike. Na tréningoch a turnajoch sa naučíme zbierať fakty, štruktúrovať argumenty, presviedčať rozhodcov a rozhodkyne o svojej pravde. Nazbierame tony informácií a vytvoríme si postoje na mnoho spoločenských problémov. A potom prídeme na rodinnú večeru ku starým rodičom a pri stole sa strhne búrka. Žiadne debatné zručnosti nefungujú, všetko, čo sme sa naučili, vychádza nazmar. No netýka sa to len debatérov a debatérok. Každý človek sa niekedy ocitne v diskusii o klimatickej zmene, interrupciách, či manželstvách párov rovnakého pohlavia. A všetky diskusie končia rovnako, nikam sa neposunieme.

Výskumy však naznačujú, že v reálnom svete, mimo rečníckeho pultu, nejde o naše debatné zručnosti, ani o fakty, ba ani o to, že naši názoroví oponenti nie sú dostatočne vzdelaní, či ochotní nás počúvať. Veda tvrdí, že na faktoch nezáleží a keď príde na politické debaty, nikto z nás nie je ochotný počúvať. Keď vstupujeme do diskusie, veríme, že dokážeme dostatkom faktov presvedčiť oponentov o našej pravde. Americký novinár Ezra Klein túto teóriu nazýva More Information Hypothesis (voľne preložené ako teória viac informácií) – nesprávne názory podľa tejto teórie vznikajú kvôli nedostatku informácií. Výskumy však tvrdia, že na faktoch nezáleží, že fakty si selektívne vyberáme na základe svojho predošlého presvedčenia a tie, ktoré s naším presvedčením nesúhlasia, buď ignorujeme, alebo si hľadáme vysvetlenia, ktoré nám pomôžu informácie, s ktorými nesúhlasíme, diskreditovať a ignorovať.

Akokoľvek depresívne to môže znieť, názory si často netvoríme na základe faktov, ale kmeňovo, inak povedané, prispôsobujeme sa svojmu okoliu (rodine, kamarátom alebo aj politickej strane). Naše osobné skúsenosti a príbehy v nás takisto rezonujú viac ako obyčajné fakty a hrajú výraznejšiu rolu vo formovaní našich názorov. A týchto názorov sa potom držíme ako kliešte, pretože meniť ich ohrozuje našu osobnú aj skupinovú identitu. Profesor práva na Yale, Dan Kahan, nazýva tento fenomén Identity-Protective Cognition (identitu chrániace poznávanie). Keď sa s niekým hádame o ich názoroch, útočíme na tieto identity a výskumy naznačujú, že len fakty a dobré argumenty tieto hradby nedokážu pokoriť a prinútiť ľudí zmeniť názor.

Čo dokáže?

Veda má viacero odpovedí. Prvá: vyhnime sa napádaniu osobných identít. Profesor politických vied Brendan Nyhan z Dartmouth College v New Hampshire so svojím tímom zistil, že pokiaľ sa ľudia, ktorých názory sú napádané, cítia komfortne, sú ochotnejší ich meniť. Dajte svojim oponentom najavo, že ich rešpektujete, vytvorte v nich pocit bezpečia a oni vám budú ochotnejší veriť. Nepresviedčajte ich o tom, že sa vo všetkom mýlia a nerobte z nich hlupákov. Pokiaľ diskusia nebude ohrozovať ich identitu, budú ochotnejší meniť svoje názory. Časopis Science v roku 2016 publikoval štúdiu s podobným výsledkom, ktorá tvrdí, že máme svojich oponentov počúvať. Namiesto sypania faktov a našich názorov sa pýtajme otázky, nechajme našich oponentov rozprávať a snažme sa viesť konverzáciu cielenými otázkami. Podľa tejto štúdie, už 10-minútová konverzácia dokázala zmeniť názory na transrodovú legislatívu. Výskumníci sa pomocou otázok pokúšali prinútiť ľudí premýšľať o diskriminácii, o tom, ako by sa cítili, keby sa týkala ich.

Druhá odpoveď, ktorú veda ponúka, je zmeniť framing (rámcovanie) našej diskusie. Tá stojí na teórii morálnych základov (Moral Foundations Theory), ktorá tvrdí, že základy morálky sú u všetkých podobné (konkrétne menuje 6 konceptov ako férovosť, lojalita či sloboda), no ich dôležitosť a postavenie v rebríčku sa u každého líši. Profesor sociológie a psychológie Robb Willer zo Stanfordu radí nájsť, ktoré z týchto hodnôt u našich oponentov rezonujú a prezentovať naše argumenty na základe týchto hodnôt. Napríklad, keď presviedčame konzervatívcov o potrebe registrovaných partnerstiev, nemali by sme používať hodnotu férovosti a rovného zaobchádzania, ktorá je bližšia liberálom, ale hovoriť o homosexuálnych pároch ako o občanoch rešpektujúcich zákony, ktorí sú patrioti a prispievajú do spoločnosti (evokujúc hodnoty lojality). Keď konzervatívci diskutujú s liberálmi napríklad o drogovej politike, nemali by hovoriť o autorite a rešpektovaní zákonov, no evokovať hodnotu starostlivosti, že prísna drogová politika chráni ľudí pred zlými následkami. Willer zistil, že meniť rámcovanie diskusie zvyšuje pravdepodobnosť, že s vami vaši oponenti budú súhlasiť a pri témach ako napríklad klimatická zmena budeme schopní kompletne eliminovať rozdiely medzi konzervatívcami a liberálmi.

Tak či onak, fakty zväčša nie sú to, čo vyhráva diskusie s názorovými oponentmi, dokonca ani vyššie spomenuté stratégie nemajú 100% úspešnosť. Počúvať, neohrozovať identitu svojich oponentov a diskutovať na základe hodnôt, na ktorých im záleží, však môže pomôcť, aby vaše názory neodmietli a dali im šancu.