Monetárna a fiškálna politika (4. regionálny turnaj SDL) (II.)

Pokračujeme s rozborom tézy na štvrtý regionálny turnaj. V tomto článku sa pozrieme bližšie na delegáciu monetárnej a hlavne fiškálnej politiky. Prvé tri časti sú krátkym úvodom (definície, súčasný stav), takže ich pokojne preskočte, ak už ste s problematikou bližšie oboznámení.

1) Monetárna a fiškálna politika

Monetárna a fiškálna politika  sú základné nástroje ekonomickej politiky štátu. Monetárna politika je v západnom svete zvyčajne v rukách politicky nezávislej centrálnej banky a vzťahuje sa najmä na ovplyvňovanie kľúčovej krátkodobej úrokovej sadzby, pomocou ktorej sa centrálna banka snaží dosiahnuť cenovú stabilitu (definovanú inflačným cieľom), stabilný ekonomický rast a plnú zamestnanosť. Oficiálne ciele a ich relatívna dôležitosť sa líši medzi jednotlivými bankami.

Fiškálna politika sa týka výberu daní (za čo sa platia a aká je ich výška),  vládnych výdavkov (aká je ich celková výška a štruktúra, napr. koľko ide do školstva, vedy, zdravotníctva atď.) a manažmentu ich nezrovnalosti (napr. vo forme deficitu) pomocou štátneho dlhu. Fiškálna politika býva v rukách ministerstva financií, štátnej pokladnice alebo ich ekvivalentu.

2) Spoločná monetárna politika a euro

EÚ má 28 členov, z ktorých 19 zdieľa spoločnú menu euro a teda tvoria takzvanú eurozónu. Zvyšných 9 členov je právne viazaných prijať euro po splnení konvergenčných  (alebo maastrichtských) kritérií a vyžadovaných právnych úprav s výnimkou Veľkej Británie a Dánska, ktoré tak v budúcnosti urobiť môžu ale nemusia. Prijatie eura však stále prakticky zostáva na ich slobodnom rozhodnutí, keďže napríklad vstup do ERM II, čo je jedno zo spomínaných kritérií, je dobrovoľný. Krajiny, ktoré nie sú členmi eurozóny používajú svoje vlastné národné meny.

Prijatím eura členské krajiny eurozóny strácajú kontrolu nad monetárnou politikou, ktorá je delegovaná nezávislej Európskej centrálnej banke (ECB). Úrokové sadzby stanovené ECB platia pre všetky krajiny eurozóny a teda monetárna politika je v každom momente identická nezávisle od ekonomickej situácie v jednotlivých štátoch. Primárny cieľ ECB je udržanie cenovej stability, pričom banka tiež dohliada na finančné inštitúcie v eurozóne. ECB je riadená radou guvernérov, ktorá sa skladá z guvernérov národných centrálnych bank (19) a výkonnej rady (6).

3) Koordinácia fiškálnej politiky

Fiškálna politika je v dnešnej dobe omnoho menej integrovaná  ako tá monetárna. Väčšinou sa jedná o systém pravidiel a monitoring rozpočtových deficitov a vládnych dlhov jednotlivých štátov, ktoré by nemali prekročiť stanovené hranice (vyjadrené ako % HDP). Pakt stability a rastu, mnohokrát reformovaný, je toho príkladom. EÚ má tiež svoj rozpočet, z čoho 90% je priamo investovaných v členských krajinách.  Tvoriac 1% HDP členov únie v roku 2014, tento rozpočet je relatívne malý ak vezmeme do úvahy, že vlády EÚ v danom roku priemerne minuli 49% svojho HDP.  V USA  federálna vláda disponovala rozpočtom o veľkosti 20% HDP v tom istom roku. Kríza so sebou tiež priniesla vznik mechanizmov zameraných na finančnú pomoc štátom ako EFSF (dočasný) a ESM (trvalý). Celkovo však v EÚ máme ekonomickú a monetárnu úniu (EMU), ktorej podmnožinou je eurozóna, no nie fiškálnu, keďže daňové a rozpočtové rozhodnutia zostávajú na národnej úrovni. Príkladom fiškálnej a monetárnej únie je USA  a Veľká Británia. Čerstvejším príkladom vzniku (staro-)novej fiškálnej únie je reunifikácia východného a západného Nemecka  v roku 1990.

Chronologický prehľad vývoja spoločného ekonomického rozhodovania v EÚ nájdete tu.

4) Fiškálna a monetárna integrácia: ďalší postup

Väčšina debát ohľadom ďalšej monetárnej a fiškálnej integrácie sa vzťahuje na tú druhú, keďže je na míle pozadu a väčšina krajín už odovzdala svoju monetárnu politiku ECB. Či tak urobia aj zvyšné krajiny závisí na štandardných argumentoch o výhodách  a nevýhodách  prijatia eura, špecifickej situácii jednotlivých krajín ako aj na ďalšom postupe na poli fiškálnej integrácie, ktorej reforma je často považovaná za kľúčovú pre dlhodobú stabilitu či dokonca prežitie eurozóny. Jedným z mnohých dôvodov je zabezpečenie, aby ekonomické problémy jednej krajiny  nemali systematický dopad na stabilitu monetárnej únie, keďže štáty nemôžu využívať monetárne nástroje a automatické stabilizátory môžu byť obmedzené kvôli nákladom na servis štátneho dlhu (napr. Grécko). V zvyšku článku sa tak budem venovať fiškálnej integrácii, aj keď problémy suverenity a zodpovednosti za svoj vlastný ekonomický vývoj, demokratického deficitu a s ním spojenému nedostatku legitimity európskych inštitúcií sú spoločne pre oba typy integrácie, hoci v inom rozsahu.

Kombinácie monetárnych a fiškálnych únii fungujú (USA, Veľká Británia), no monetárna únia bez fiškálnej dvojičky zatiaľ nebola úspešne vyskúšaná. Mnohí argumentujú, že kríza (finančná a ekonomická, ktorá prerástla do krízy štátneho dlhu) nám ukázala, že takýto projekt ani fungovať nemôže.  Iní zasa poukazujú, že vyvádzať závery z jedného zle nastaveného experimentu nie je veľmi múdre.   Mnohí napriek tomu volajú po hlbšej fiškálnej integrácii, ktorá by komplementovala tú monetárnu, či už pre jej zachovanie, efektívne fungovanie alebo naplnenie jej potenciálu. Potreba reformy v tomto smere požíva pomerne širokú podporu, no otázky do akej miery by mala zájsť alebo aký charakter by mala mať zostávajú otvorené.

Najďalej zachádza francúzsky minister Macron a nemecký vice-kancelár Gabriel (spoločne vyjadrenie, zhrnutie), ktorí navrhujú vznik spoločnej pokladnice pre eurozónu na celé s ministrom financií a zároveň parlament eurozóny, ktorý by mal na jej činnosť dohliadať. Správa ‘piatich prezidentov’, na čele s Jean-Claude Junckerom, rovnako volá po vzniku pokladnice a mnohých iných opatreniach. Európska komisia začala s implementáciou odporúčaní tejto správy v októbri 2015 a pokladnica je súčasťou druhého dlhodobejšieho štádia.  Tieto kroky smerujú k delegácii aspoň časti daňových a výdavkových právomocí na inštitúcie EÚ, čo je zásadne odlišné od doterajšieho systému pravidiel a kontrol (a tiež prvého štádia danej správy).

Jednou z obáv z takýchto opatrení je nedostatok solidarity, najmä medzi severnými a južnými štátmi eurozóny a následný politický odpor voličov členských štátov, ktorí by sa mohli uchýliť k extrémistickym anti-európskym stranám.   Robustná fiškálna únia totiž minimálne v krátkodobom horizonte vedie k výraznému transferu  (pre zjednodušenie) v smere sever-juh, kde by daňový poplatníci jednej sady krajín prispievali na ekonomickú konvergenciu v tej druhej. Odpoveď ministrovi Macronovi v Telegraph-e sa tejto téme venuje, rovnako aj táto krátka diskusia vo Forbes. Ak sa aj teda zhodneme, že z materiálneho a agregátneho hľadiska je centralizácia najlepší prístup, je potrebné zohľadniť otázku distribúcie benefitov a nákladov medzi štátmi a postoje občanov. Odhliadnuc od sentimentu občanov, čo by mohli získať bohatšie štáty na príklade USA popisuje článok v NYT. Odpoveď v FT nájdete tu.

Mimo materiálnych otázok je tiež potrebné vziať do úvahy otázky štátnej suverenity, demokratického deficitu európskych inštitúcií a s ňou spojenou krízou legitimity. V otázke suverenity je fiškálna politika omnoho citlivejšia ako tá monetárna, keďže predstavuje jednu z kľúčových úloh národných parlamentov. Delegácia daňových a výdavkových právomocí je nepochybne omnoho závažnejšia ako spoločná monetárna politika, ktorá by aj tak teoreticky mala byť mimo dosahu vlády a elektorátu v prítomnosti nezávislej centrálnej banky. Strata suverenity by potenciálne mohla byť vyvážená novými európskymi inštitúciami, ktoré by ju legitimovali. Aj preto spomínaná správa piatich prezidentov hovorí nielen o potrebe fiškálnej a finančnej únie ale aj tej politickej, ktorá by mala slúžiť ako základ ďalšej spolupráce.

Apetít politických elít či občanov v členských štátoch však naznačuje, že ďalší posun v integrácii vôbec nebude jednoduchý. Len včera David Cameron vydobil okrem iného ‘špeciálny status‘ pre Veľkú Britániu, čo znamená, že pri ďalšej zmene zmlúv EÚ krajina bude vynechaná z odkazov k snahe o čím ďalej tým užšiu spoluprácu v únii. Krajinu tiež čaká referendum o zotrvaní v EÚ plánované na 23. jún. Minulý december tiež zlyhalo referendum o ďalšej integrácii v Dánsku a to s voličskou účasťou 72%. Referendová otázka sa týkala cezhraničnej spolupráce pri vyšetrovaní zločinu, čo je pomerne nekontroverzná téma aj v krajinách ako Veľká Británia.

The Economist ponúka pomerne detailný prehľad demokratického deficitu ako hlavnej príčiny krízy legitimity EÚ.  Za najväčší problém fiškálnej únie považuje nedostatok legitimity aj Phillipe Legrain.

Na druhú stranu sa dá argumentovať, že otázky ohľadom straty suverenity a nedostatku legitimity vyvstávajú tak či onak v krízových situáciách a pokiaľ chceme zachovať eurozónu, tak ich musíme riešiť. Príkladom je napríklad porušenie ‚no-bailout‘ klauzuly v Maastrichtskej zmluve alebo obmedzenie suverenity PIIGS pod nátlakom veriteľov. Fiškálnym transferom sme sa nevyhli, no kvôli svojej povahe viedli k ďalším rozporom. Otázka potom môže byť položená, či transfer suverenity a reforma inštitúcií bude prebiehať pod tlakom a na ad hoc báze, alebo sa k nej pristúpi systematicky.

Pro-integračný postoj s mnohými elementmi spomenutými vyššie ponúka Habermas a kol. pre Guardian, spolu s víziou roly Nemecka v tomto procese.  Konkrétne návrhy pre hlbšiu fiškálnu a bankovú integráciu predstavené Európskou komisiou sú tu.  Mnohé argumenty proti fiškálnej integrácii sú načrtnuté v blogu Trendu.  Niektoré výhody integrácie nájdete v poslednej sekcii tohto príspevku od IMF.

Foto: Flickr