V kocke na Kocke, Newsfilter 2

V tomto newsfiltri sa dočítate: O situácii a problémoch so vzdelávaním detí zo sociálne znevýhodneného prostredia počas pandémie, o nedávnych teroristických útokoch vo Francúzsku a francúzskych sekulárnych politikách a v Tinovom postrehu sa pozrieme na to, ako pandémia vplýva na naše vnímanie smrti.

 

Slovensko: vzdelávanie chudobných detí v čase korony

Zdroj: eduRoma

Od pondelka 26. októbra sa na dištančnú formu vzdelávania presunul po stredných školách aj druhý stupeň základných škôl. Prvý stupeň má zatiaľ stále povolenú prezenčnú výučbu. Na jar počas prvej vlny na lockdown trpeli všetky deti, prieskumy ministerstva školstva však naznačujú, že deti zo sociálne vylúčeného prostredia boli zasiahnuté najviac. Problémy boli a stále sú s prístupom na internet či s vysvetľovaním učiva a hrozí, že druhá vlna zasadí znevýhodneným školákom ďalšiu ranu.

Deti zo sociálne znevýhodneného prostredia dlhodobo zaostávajú za svojimi rovesníkmi ako ukazuje aj celoštátne testovanie. Napríklad v roku 2017 piataci zo sociálne znevýhodneného prostredia získali z testovania z matematiky len 24%, celoštátny priemer bol 62 %.

Podľa dokumentu, ktorý ministerstvo sprístupnilo v polovici septembra, sa počas prvej vlny až 52-tisíc žiakov stredných a základných škôl nezapájalo do vzdelávania, dokopy ide až o 7,5% všetkých žiakov. Deti zo sociálne znevýhodneného prostredia boli disproporčne zasiahnuté, neučilo sa až 21,6% z nich. Ide až o 27-tisíc žiakov, ďalších asi 3000 žiakov bez prístupu ku vzdelávaniu bolo na špeciálnych školách (18,1%), na ktorých sú takisto disproporčne zastúpené deti zo sociálne znevýhodneného prostredia. Pôvodné odhady Inštitútu vzdelávacej politiky hovorili o asi 32-tisíc žiakoch bez kontaktu so školou, výsledné čísla boli nakoniec výrazne horšie.

Správa analytikov takisto dokumentuje, že 128-tisíc detí sa počas prvej vlny vôbec neučilo online, 106-tisíc z nich bolo na základných školách. Aj v tejto skupine sú disproporčne zastúpené deti zo sociálne znevýhodneného prostredia. 51% z nich nemalo prístup k online výučbe, v špeciálnych školách išlo až o 64% žiakov, pre porovnanie v bežných školách to bolo asi 10%. Podľa analytikov bol problém s poskytovaním online vyučovania najmä v prípadoch, kedy „žiaci a učitelia žijú v lokalitách so slabým internetovým pokrytím, ak učiteľský zbor alebo žiaci a žiačky nemajú dostatočné technické zručnosti, či ak v obciach nie je možné zabezpečiť poskytovanie alternatívnej prezenčnej výučby.“

15% učiteľov vyučovalo len offline, spoliehali sa pri tom na zasielanie pracovných listov svojim žiakom a telefonáty. RTVS takisto vysielala televízne vyučovanie, dialo sa tak však len raz do týždňa asi na pol hodinu. V Plaveckom Štvrtku sa počas prvej vlny učitelia stretávali so žiakmi v malých skupinkách na školskom ihrisku. Problém s online vyučovaním opisuje aj učiteľka zo základnej školy v Dobšinej Eleonóra Liptáková: „Veľa rodín žije chudobne, nemôžu si dovoliť pripojenie na internet … majú často staré mobily, majú v nich zopár hier a posťahovanú hudbu. Nevedia však cez ne riešiť online úlohy.“ Dodať deťom pracovné listy nestačí, niekto im musí učivo vysvetliť a dohliadnuť na to, aby si úlohy vypracovali. V takomto prostredí majú rodičia často len minimálne vzdelanie a nevedia svojim deťom pomôcť tak, ako napríklad vysokoškolsky vzdelaní rodičia ich rovesníkov. „Pri takejto forme výučby pritom nemajú žiaci a žiačky prístup k potrebnej pedagogickej podpore nevyhnutnej na zvládnutie zadaní zo školy, napríklad vysvetlenie učiva, pomoc pri vypracovávaní zadaní a podobne,“ píšu analytici ministerstva.

Ministerstvo zatiaľ nezvládlo vyriešiť túto situáciu a pripojiť chudobné deti k internetu. V chudobných rodinách má prístup k internetu 52% detí, v rómskych rodinách je to len 40%. Ešte v máji stroskotal projekt mobilných operátorov, ktorí chceli do chudobných rodín rozdať SIM karty s dátami, aby sa deti mohli dostať ku škole. Napríklad Orange mal pripravených asi 10-tisíc kariet, zapojiť sa plánovali aj O2 a Telekom. Ministerstvo ani operátori nepovedali na čom presne tento projekt stroskotal, no operátori poskytovali dáta zadarmo aj tak – O2 napríklad predstavilo projekt Dobré dáta, ktoré čiastočne suplovali túto iniciatívu. Ministerstvo už pomohlo zabezpečiť telefonovanie a dáta pre učiteľov, žiakov sa však dané opatrenia netýkajú. Až 57% učiteľov sa pre ministerstvo vyjadrilo, že by mali zabezpečiť telefonovanie a dáta aj pre žiakov.

S príchodom druhej vlny to vyzerá, že deti zo sociálne znevýhodneného prostredia budú znova zaostávať. Školy majú od ministerstva školstva prisľúbenú finančnú pomoc v rozmedzí od 500 do 4-tisíc eur podľa veľkosti školy. Podľa šéfky štátneho pedagogického úradu Miroslavy Hapalovej to však nestačí: „Určite to nie je dosť. Ak sa rozprávame o tom, že je potrebné sprístupniť dištančné vzdelávanie s využitím digitálnych technológií všetkým školám a nemalej skupine žiakov, nie sú to dostatočné finančné zdroje. Chápem, že v tejto situácii sú možnosti štátneho rozpočtu limitované. Ale myslím si, že do tejto oblasti by malo smerovať viac peňazí.“  Pre porovnanie, vo Veľkej Británii vláda ohlásila plán v hodnote 1 miliardy libier, ktorý má pomôcť deťom zo sociálne znevýhodneného prostredia dobehnúť učivo zameškané počas pandémie. Británia takisto investovala vyše 100 miliónov do dostupnosti dištančného vzdelávania, vrátane poskytovania laptopov a internetu pre najchudobnejšie deti.

Lockdown pred plošným testovaním už na týždeň znemožnil mnohým učiteľom dostať učivo a úlohy ku svojim žiakom, zatvorenie druhého stupňa do decembra takisto odoberá mnohým znevýhodneným deťom príležitosť učiť sa. V Dobšinej stihli deťom rozdať prácu na týždeň počas lockdownu, keď sa o ňom vo štvrtok dozvedeli. Mnohé školy však boli odstrihnuté od svojich žiakov a tí ostali bez učiva.

Žiaci druhého stupňa špeciálnych škôl sa po lockdowne vrátili do lavíc. Podľa Jána Pavľáka, ktorý učí na špeciálnej škole v Bratislave, deti zatiaľ znovuotvorenie škôl po prázdninách zvládali celkom dobre: „Mňa samého prekvapilo, ako dobre sú deti na situáciu pripravené. S nosením rúška problém nemajú, rešpektujú naše pokyny, majú dobré hygienické návyky a jednoducho sú rady, že môžu byť opäť v škole so svojimi rovesníkmi.“

Chýbajúci prístup k online či offline vzdelávaniu počas pandémie priepasť medzi žiakmi zo sociálne znevýhodneného prostredia a žiakmi so silnejším zázemím pravdepodobne ešte prehĺbi. Deti sa čo najskôr potrebujú dostať naspäť do škôl. „Ja pevne verím, že výnimka pre tieto deti príde skôr. Pre ich ďalšiu budúcnosť je vyučovanie v školách esenciálne,“ vyjadrila sa šéfka štátneho pedagogického úradu Miroslava Hapalová.

 

Svet: teroristické útoky vo Francúzsku a štátne sekulárne politiky

Zdroj: Canva

Za posledných pár týždňov bolo Francúzsko cieľom troch teroristických útokov. Najprv vražda učiteľa Samuela Patyho, desať dní na to útok na kostol v meste Nice a o pár dní neskôr aj útok na francúzsku ambasádu v Saudskej Arábii. Čo sa vo Francúzsku za posledné týždne udialo, prečo karikatúry Mohameda budia také vášne a čo sa vlastne na francúzskych školách odohráva?

Prvý útok sa udial 16. októbra na predmestí Paríža, keď 18-ročný Abdoullakh Anzorov odrezal hlavu učiteľovi po tom, čo svojim žiakom na hodine občianskej náuky pri diskusii o slobode prejavu ukázal karikatúry proroka Mohammeda. Anzorov nebol Patyho žiakom, býval v mestečku vzdialenom asi 100 kilometrov od miesta činu, dozvedel sa o ňom zrejme z internetu od pohoršených rodičov. Anzorov bol na mieste zastrelený políciou.

Ďalšie dva útoky boli zrejme odvetou za reakciu francúzskych predstaviteľov. Tá bola veľmi rázna, francúzsky prezident Emmanuel Macron vystúpil s bojovnou rétorikou a vyhlásil tvrdé opatrenia proti radikálom ako zatvorenie jednej z parížskych mešít či deportáciu cudzincov upodozrievaných z radikalizácie. V reakcii na ďalšie útoky Francúzsko ešte viac pritvrdilo, zvýšilo stupeň výnimočného stavu na maximum a do ulíc poslalo ďalších 4-tisíc vojakov. Starosta Nice sa vyjadril, že je potrebné „vyhladiť islamofašizmus“, francúzsky minister vnútra Gérald Darmanin zas informoval, že polícia spravila okolo 250 prehliadok, nie nutne spojených s vyšetrovaním, no ktoré mali vyslať správu radikálom. Z 250 prehliadok nakoniec vzišlo len 7 obvinení. Darmanin takisto vyhlásil, že supermarkety by mali zrušiť regály s etnickými produktmi, ktoré podľa neho podporujú separatizmus. Prezident Macron sa vyjadril, že Francúzsko neustúpi a že islam potrebuje „osvietenie“, aby mohol existovať v mieri s republikou. New York Times píše, že Macronova silná rétorika je pokusom získať si radikálnejších voličov jeho opozície na svoju stranu.

Rétorika francúzskych predstaviteľov bola jedným z hlavných zdrojov pohoršenia moslimskej komunity ako aj zahraničia. Viaceré moslimské krajiny reagovali na Macronove slová s pohoršením, podporujú podľa nich islamofóbiu. Bangladéš, Turecko či Kuvajt volajú po bojkote francúzskych produktov, turecký prezident Recep Tayyip Erdogan dokonca naznačil, že Macron má problémy s duševným zdravím a potrebuje liečbu, v Bangladéši vyšlo do ulíc asi 40-tisíc ľudí na protifrancúzsky protest.

Prečo bol obeťou prvého útoku učiteľ?

Vo Francúzsku dlho prebieha spor medzi štátnym sekularizmom a konzervatívnymi náboženskými menšinami vrátane tej moslimskej. Krajina si silno zakladá na sekulárnej politike nazývanej „laïcité“, oddelení cirkví od všetkých inštitúcií štátu, ktorá vznikla za účelom znížiť vplyv katolíckej cirkvi na politiku. Laïcité okrem iného ochraňuje aj slobodu prejavu a kritiku náboženstiev. Macron sa rezolútne postavil za laïcité ako za jednu z centrálnych hodnôt národa, z ktorej sa nemá ustupovať. Na druhej strane, značná časť moslimskej menšiny s laïcité nesúhlasí a čo francúzska politická kultúra vníma ako slobodu prejavu, mnohí vidia ako necitlivý útok na ich náboženstvo a sväté symboly. Radikálni islamisti tieto prejavy berú ako výzvy na násilie. Karikatúry, ktoré viedli k Patyho vražde, už vyvolali jeden teroristický útok v roku 2015 na satirický magazín Charlie Hebdo, ktorý ich pôvodne publikoval. Magazín ich v septembri publikoval znova – deň pred súdom útočníkov spred piatich rokov. V septembrovom prieskume 59% Francúzov vyjadrilo podporu karikatúram, no len 19% Moslimov sa vyjadrilo rovnako. V krajine tak existuje priepasť medzi širšou populáciou, ktorá podporuje laïcité a moslimskou menšinou, ktorá je výrazne konzervatívnejšia a podobné prejavy vníma ako útok na ich náboženstvo.

Je dôležité pripomenúť, že veľká väčšina francúzskych moslimov nesúhlasí s teroristickými útokmi. „Naše náboženstvo je na svetelné roky vzdialené tomuto, nie je možné, aby hocijaký Moslim súhlasil [s týmito útokmi],“ vyjadril sa pre NYT Abdelkader Sadouni, lokálny imám v Nice. Obáva sa však, že útoky povedú k strachu z islamu u francúzskej populácie. Francúzska Rada moslimskej viery takisto odsúdila útoky – obeťou teroristických útokov radikálov, ktorí sa schovávajú za islam, sú podľa nich všetci.

Podľa mnohých kritikov, Francúzsko zlyhalo v procese asimilácie moslimov a jeho sekulárne politiky vyvolávajú odpor a podporujú radikalizáciu. Oficiálne politiky sú „farboslepé“ – v realite to však podľa agentúry AP podporuje diskrimináciu. Moslimovia sú disproporčne zastúpení medzi najchudobnejšou časťou populácie, vo vylúčených komunitách či väzeniach. Sekulárna politika priniesla aj výsledky ako zákaz náboženských symbolov na školách v roku 2004 (ten sa vzťahuje na symboly všetkých náboženstiev) či zákon z roku 2011 zakazujúci pokrývky tváre namierený hlavne na moslimskú menšinu. Aj Gilles Kepel, jeden z francúzskych najprominentnejších odborníkov na islamizmus a radikalizáciu, ktorého knihy si vyslúžili mnoho liberálnej kritiky, označuje tento fenomén ako dôsledok zlyhania integrácie. Kepel zastáva sekulárne politiky laicïté, no tvrdí, že roky nezamestnanosti a neistoty viedli k radikalizácii islamu v marginalizovaných komunitách.

To, že sa prvý útok odohral v školskom prostredí, nie je náhoda. Bremeno kultúrnej asimilácie do značnej miery padá vo Francúzsku na školy, ktoré sa deťom snažia vštepovať francúzske hodnoty laïcité, napríklad aj pomocou hodín občianskej náuky, aké viedol zavraždený Simon Paty. Kepelov najväčší intelektuálny súper Oliver Roy, profesor na Európskom inštitúte vo Florencii tvrdí, že problémom nie je radikalizácia islamu, ako tvrdí Kepel, ale že tento systém necháva mladých ľudí zaseknutých medzi náboženským svetom ich rodičov a francúzskym sekularizmom, čo ich vedie k odporu k spoločnosti a násiliu.

Vštepovanie sekularizmu často vedie k odporu moslimskej populácie, ktorej sa nepáči snaha Francúzska vymazať ich kultúrne rozdiely a prinútiť ich akceptovať, čo vnímajú ako útoky na ich náboženstvo pod hlavičkou slobody prejavu. Michaël Prazan, bývalý učiteľ, pre BBC povedal, že zdvíhajúci sa odpor si začal všímať začiatkom minulého desaťročia po tom, čo Francúzsko zakázalo náboženské symboly na školách. Ďalšia vlna odporu sa zdvihla po udalostiach z roku 2015. Mnohí študenti nesúhlasia s obsahom vyučovania a nepáčia sa im karikatúry Mohameda a nesúhlas prichádza aj zo strany rodičov. Ide o veľmi náročnú úlohu, Financial Times píše, že za minulý školský rok školy nahlásili 935 „porušení laïcité,“ od odmietania sa zúčastňovať na istých aktivitách až po vyhrážky učiteľom. Učitelia sa však začínajú báť učiť, Jean-Pierre Obin, bývalý francúzsky hlavný školský inšpektor vraví, že až 38% učiteľov sa vyhýba istým témam, aby nikoho neurazili a toto číslo stúpa až na 54% v marginalizovaných oblastiach.

Jedným z hlavných problémov tohto modelu je, že francúzske školy nemajú kapacity na riešenie tak komplikovaných problémov, ako je integrácia minorít do spoločnosti. Platy francúzskych učiteľov sú medzi najnižšími v Európe a systém priraďovania učiteľov funguje tak, že do náročných a problematických oblastí sa dostávajú mladí a neskúsení učitelia. Systém sa tak spolieha na už preťažených učiteľov vo vyriešení komplexného a kontroverzného problému. Viac ako 50-tisíc žiakov sa navyše vzdeláva doma a toto číslo podľa francúzskeho prezidenta Macrona rýchlo stúpa a ohrozuje schopnosť  Francúzska predchádzať radikalizácii.

Tak či onak, ide o veľmi komplikovaný spor. Na jednej strane stojí francúzsky establishment a politická tradícia, ktorá sa silno zakladá na sekularizme a slobode prejavu. Ako ukázal vyššie spomenutý prieskum, väčšina francúzskej spoločnosti tieto hodnoty podporuje. V akademických kruhoch takisto nenájdete zhodu na týchto politikách, kritici síce tvrdia, že vedú k odporu a radikalizácii, iní prominentní akademici, ako Kepel, zas vnímajú laïcité ako dôležitý základný kameň fungovania francúzskej spoločnosti. Dokonca aj Rada moslimskej viery vo svojom vyjadrení odsudzujúcom útoky vyzdvihla slobody, ktoré Francúzsko poskytuje ako základ ich práva na slobodu vierovyznania. Na strane druhej stoja často (no nie vždy) marginalizované skupiny moslimov, pre ktorých je ich viera dôležitejšia ako sekularizmus a ktorí takéto politiky vnímajú ako nesprávne a necitlivé. A nakoniec je tu radikalizovaná menšina, ktorá je schopná kvôli týmto sporom páchať násilie. V tomto konflikte neexistujú jednoduché a jasné odpovede, ťažko ukázať prstom na vinníka, či prísť s riešením. Jediné, na čom sa všetci vedia zhodnúť, je odsúdenie týchto ohavných činov, ktoré otriasajú Francúzskom.

Tinov postreh: Ako pandémia mení náš pohľad na smrť

Zdroj: IMDb

Môže sa zdať, že tento článok opäť spravil morbídnu otočku do vôd spoločenského tabu. To je však jeho pointou. Nikto z nás v bežný deň nepremýšľa o svojej smrteľnosti, obraz smrti sme ako spoločnosť vytesnili na perifériu a zamýšľanie sa nad ňou prenechali ľuďom, ktorí si prechádzajú stratou blízkeho človeka. Pohľad na smrť sa za posledných pár desaťročí drasticky zmenil, keď sme sa s ňou prestali  bežne stretávať. Pokroky v medicíne a ekonomický rozvoj viedli k poklesu úmrtnosti na rozličné choroby a predĺžili predpokladanú dĺžku života. Tá vo svete za posledné dve storočia narástla zo 40 na 72 rokov. Do dvadsiateho storočia bolo bežné vyrastať v početnej rodine, v ktorej sa aspoň jeden zo súrodencov nedožil dospelosti a matky bežne umierali pri pôrodoch. Toto všetko sa stalo minulosťou, detská úmrtnosť vo svete padla za posledných 70 rokov z 18% na 4%.

Smrť sa postupne presunula z domovov do nemocníc, prestala byť vnímaná ako bežná súčasť života a začala byť vnímaná ako niečo, s čím sa dá s pomocou modernej medicíny bojovať. Lúčenie so zosnulými sa takisto profesionalizovalo. Kedysi bolo bežné rozlúčky organizovať doma, zatiaľ čo 21. storočiu dominujú márnice a pohrebné služby (odporúčam si pozrieť túto epizódu netflixového seriálu „Midnight Gospel“, ktorá veľmi zaujímavo opisuje vznik tohto priemyslu v USA). V západnom svete je takisto proces smútenia a lúčenia sa oveľa depresívnejší ako inde. Napríklad v Etiópii je zvykom pri pohreboch spievať a tancovať, v susednej Tanzánii zas zvyky okrem tanca požadujú aj flirtovanie s ostatnými účastníkmi. Pandémia COVID-19 nás však znova prinútila do bližšieho kontaktu so smrťou. Aké efekty zatiaľ vidno vo svete?

V prvom rade proces smútenia za zosnulými dostal dramatickú ranu. Obmedzenia na výkon a účasť na pohreboch vo svete výrazne zamedzili možnosti pozostalých rozlúčiť sa so svojimi blízkymi. Napríklad vo Veľkej Británii podľa júnových odhadov až 10 miliónov ľudí sa nebolo schopných dostaviť sa na pohreb blízkeho. V Madride kombinácia opatrení a vysokého počtu obetí na koronavírus priniesla 5-minútové „drive-through“ pohreby s minimom účastníkov. V Alžírsku zas zakázali tradičné pohreby, ktoré zvykli mať až sto účastníkov a povolili len účasť najbližšej rodiny. Milióny ľudí po celom svete nedostali šancu povedať posledné zbohom.

Objavilo sa však aj mnoho kreatívnych riešení. Pohrebné ceremónie sa odohrávali cez online platformy ako Zoom, čo dovolilo účasť aj pozostalým zo zahraničia. V Británii stúpol dopyt po kremáciách bez pohrebov, ľudia tak odkladajú poslednú rozlúčku na časy, kedy bude možné stretávať sa. Bohužiaľ, obmedzenia spôsobili pozostalým viac bolesti. Ako hovorí Nancy Berns, profesorka sociológie na Drake University v Iowe, nemožnosť organizovať „tradičné rituály“ spojené s pochovávaním pridáva extra „vrstvy straty“ pre pozostalých. Dopyt po smútočnom poradenstve vystrelil spolu s lockdownmi. Sue Ryder, jedna z britských charít, zaznamenala 84-percentný nárast v dopyte po ich online poradenstve pre pozostalých. Nancy Berns však vidí svetlo na konci tohto tunela. Odkladanie alebo absencia posmrtných rituálov môže pomôcť odpútať sústredenie od bezprostredných akcií po smrti a pomôcť sústrediť sa na dlhodobejšiu podporu pozostalých a vyrovnávanie sa so stratami. Bude podľa nej zaujímavé sledovať efekt, ktorý to zanechá, keď sa opatrenia znova uvoľnia a život sa vráti do normálu.

Pandémia však zmenila aj vnímanie smrti. Jej prítomnosť v životoch ľudí sa výrazne zvýšila, mnohí stratili blízkeho následkom pandémie. Správy v médiách takisto dostali ľudskú smrteľnosť viac na oči. Je možné, že sa vďaka koronavírusu znovu naučíme akceptovať smrť ako bežnú súčasť ľudskej existencie? Existujú náznaky, že áno.

Projekty ako „Reimagine“, dvojmesačný festival, ktorý sa zameriava na „poznávanie smrti a oslavu života“, naberajú na popularite. Organizujú napríklad simulované pohreby, kde si účastníci vizualizujú vlastnú smrť. Emilly Cross, ktorá priniesla tento nápad z Južnej Kórey do USA, vraví, že záujem o tieto udalosti stúpol počas pandémie, kedy sa presunuli online a stali sa tak dostupnejšími. Účastníci simulovaných pohrebov odpovedajú, že kvôli pandémii začali viac premýšľať o veciach spojených so smrťou, ako napríklad životné poistky či posledné vôle.

V Británii naberá na sile podobný projekt nazývaný death cafes. Tento projekt začal ešte v roku 2004, kedy švajčiarsky sociológ a antropológ Bernard Crettaz zorganizoval prvé stretnutie zamerané na konverzácie o smrti pri káve a čaji. Táto na prvý pohľad morbídna idea sa v roku 2011 presunula do Británie a postupne si získava väčšiu popularitu. Jon Underwood švajčiarsky nápad okopíroval, lebo videl, že západná spoločnosť prenecháva diskusie o smrti doktorom, kňazom a pohrebníkom, a tak stráca kontrolu nad tým, čo smrť pre každého z nás znamená. Underwood medzičasom sám skonal, jeho manželka však v projekte pokračuje a death cafes zorganizovali vyše 10-tisíc eventov v 70 krajinách. Tieto eventy takisto zaznamenali zvýšenú popularitu s príchodom pandémie a ich presunom online.

Zdá sa, že čoraz viac ľudí si vďaka / kvôli pandémii uvedomuje rolu, ktorú smrť hrá a snažia sa s ňou pomocou podobných projektov vysporiadať. Či však rastúca popularita týchto zatiaľ stále okrajových hnutí indikuje širšie zmeny spoločenského vnímania, je nejasné. Historik a filozof Yuval Noah Harari vo svojom stĺpčeku pre Guardian tvrdí opak. Pandémia podľa neho nebude viesť k akceptovaniu smrteľnosti a ľudstvo ešte pritvrdí v spoliehaní sa na vedu a v snahe predchádzať úmrtiam, aby sme sa v budúcnosti vyhli podobným situáciám.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *