Ťažký údel žurnalistov
Ak si ešte z dejepisu pamätáte generálne stavy, viete, že ide o duchovenstvo, šľachtu a meštianstvo, teda tri „zložky štátu“ tradične sa podieľajúce na jeho správe. Existuje však aj štvrtý stav (alebo po anglicky fourth estate), ktorý na rozdiel od tých predošlých prežil rôzne francúzske, novembrové, októbrové, nežné aj menej nežné revolúcie. Ide o „novinárstvo“, teda mimovládne kontrolné mechanizmy. Žurnalisti sa dajú považovať za jediný pozostatok stavového systému, ktorý sa dnes premenil na tri piliere moci, teda vládu, parlament a súdy. Možno okrem Británie, kde samozrejme až pred pár rokmi zrušili členstvo dedičných lordov a biskupov v hornej snemovni, ako inak, lebo kráľovná povedala.
Základná idea zostáva – niekto nám vládne, či už demokraticky alebo nie, a niekto naň dáva pozor. Aj keď taký jeden z ekvádorskej ambasády sa snažil pretlačiť ideu „leakerstva“ ako piateho stavu, Fifth Estate, žurnalisti naozaj zostávajú hlavým kontrolným mechanizmom medzi štátom a ľudom. Problém to je hlavne, keď ide o vládu diktátora so širokou podporou ľudu, bez ohľadu na zopár zanedbávaných či utláčaných menšín. Vtedy sa novinári, aj keď si robia svoju prácu dobre, stávajú v ich očiach agentmi Západu, imperialistov, fašistov či zlých zlých liberálov. Práve o tom je dnešný článok – bez fungujúcej tlače alebo kontrolných médií všeobecne demokracia nefunguje. A to je možno dôležitá lekcia pre krajinu, kde práve najčítanejšie médium vlastne len tak zaniklo, a najúspešnejšia strana vo voľbách v krajine so straníckym politickým systémom bola Nezávislý kandidát.
